Kritérium užitočnosti

Úvod Biblistika Kánon Starého Písma2 Kritérium užitočnosti

Jediným zdrojom pre písomný materiál, ktorý by slúžil ako kánon Starého Písma, by mali byť knihy užitočné pre kresťanstvo, t. j. mali by mať teologickú pridanú hodnotu pre učenie Ježiša Krista v zmysle Pavlovho odporúčania, že z nich môžeme získať múdrosť vedúcu k spáse skrz vieru v Ježiša krista a sú užitočné na vyučovanie, na karhanie, na nápravu a na výchovu k tomu, čo je správne, aby sme boli hodní nebeského kráľovstva.

O tom, ktoré knihy sú určite užitočné pre kresťanstvo, už vieme použiť našu „norma normans“, t. j. kánon Nového Písma.

 

Sám Ježiš Kristus povedal, že neprišiel zrušiť Zákon a Prorokov a každý, kto ich dodržiava, bude hodný nebeského kráľovstva.

Ich užitočnosť aj pre nás kresťanov potvrdzuje ešte aj v jednom svojom podobenstve, v ktorom hovorí, že kto počúva Mojžiša a Prorokov, nebude zatratený.

 

V modernom judaizme sa kánon delí na tri skupiny kníh – Zákon, Proroci a Spisy. Nie je však jasné, kedy k takémuto deleniu prišlo a už vôbec nie, ktoré knihy patrili do ktorej kategórie v čase pôsobenia Ježiša Krista. Najstaršie možné svedectvo o delení kníh Starého Písma na tieto tri skupiny je od vnuka pisateľa knihy Sirachovej, ktorú preložil do gréčtiny a pridal svoj vlastný prológ okolo roku 117 p. n. l.

Predhovor gréckeho prekladu knihy Sirachovej 1-4 Zákon, Proroci a iní (svätopisci), ktorí po nich nasledovali, podali nám mnohé a veľkolepé (náuky), pre ktoré patrí Izraelu chvála, že má dobrú výchovu a múdrosť. A tak, ako sa žiada, aby sa čitatelia (Písma) nielen sami stali rozumnými, ale milovníci náuky majú byť spôsobilí či slovom, či písmom stať sa užitočnými aj pre nezasvätencov, môj ded Jezus sa oddal čo najviac čítaniu tak Zákona, ako aj Prorokov a ostatných otcovských kníh, a keď si tak nadobudol v nich dostatočnú zbehlosť, cítil pohnútku, aby aj sám napísal niečo z toho, čo má vzťah k poučeniu a múdrosti, aby milovníci náuky, (účastní týchto napomenutí), pridali sa čo najviac k (nim) za svojho života, riadeného podľa Zákona.

V ňom sa síce skutočne delia knihy Starého Písma na tri skupiny – Zákon, Proroci a iné spisy – avšak k tým iným spisom dodáva „ktorí po nich (po prorokoch) nasledovali“. Nedá sa preto na základe tohto svedectva jednoznačne stotožniť moderné delenie na Zákon, Prorokov a Spisy s delením v okolo roku 117 p. n. l., nakoľko v tom čase sa pod „inými spismi“ mysleli spisy viažuce sa pravdepodobne na obdobie po prorokoch. Ide tak skôr o chronologické delenie, že o moderné delenie.