Rozsah kánonických spisov

Úvod Biblistika Kánon Nového Písma5 Rozsah kánonických spisov

Existujú tisíce starovekých a stredovekých rukopisov Nového Písma od malých fragmentov obsahujúcich len zopár veršov po celé spisy Nového Písma, ktoré sa medzi sebou líšia od drobných zmien v členoch a slovoslede až po pridanie celých veršov, ktorých účelom je často len zosúladiť spisy Nového Písma medzi sebou. Je preto nutné si definovať aj rozsah kánonických spisov, ktorý možno považovať za „norma normans“.

Jazykový kontext

Väčšina odborníkov predpokladá, že Nové Písmo bolo napísané v gréčtine, čomu zodpovedá aj fakt, že najviac rukopisov je práve v gréčtine vrátane tých najstarších. Grécke rukopisy teda možno označiť za „primárne“. Grécke rukopisy sa navzájom líšia a boli klasifikované tri základné textové typy – alexandrijský, západný a byzantský. Všetky tieto tri základné textové typy gréckych rukopisov majú zastúpenie už v 4. a 5. stor. n. l., pričom len málo rukopisov možno považovať za čisto jedného textového typu, pretože väčšina obsahuje nejakú časť, ktorá sa vymyká. Zo 4. a 5. stor. n. l. už máme zachované aj rukopisy obsahujú kompletné Nové Písmo. Medzi 6. až 9. stor. n. l. sa nám už nedochovali rukopisy obsahujúce celé Nové Písmo, najrozsiahlejšie obsahujú len evanjeliá.

 

Niektorí odborníci však zastávajú názor, že Nové Písmo, resp. niektoré jeho časti, boli pôvodne napísané v aramejčine – používanom jazyku Ježiša a židovských kresťanov. Aramejčina má však veľa rôznych dialektov, pričom najstaršie dochované rukopisy sú v sýrskom dialekte aramejčiny. Sýrsky dialekt aramejčiny však nie je ten, ktorým hovorili Židia v 1. stor. n. l., nemôže tak ísť o pôvodný jazyk v ktorom by mohli byť napísané niektoré časti Nového Písma. Sýrske rukopisy preto možno považovať za „sekundárne“. V 2. stor. n. l. však apologéta Tatianos z Asýrie (120 – 173 n. l.) napísal dielo Diatessaron, čo bola harmonizácia štyroch evanjelií MkEv, MtEv, LkEv a JnEv do jedného diela, ktorá sa stala dominantnou v komunite sýrsky hovoriacich kresťanov. K opätovnému používaniu samostatných evanjelií medzi sýrsky hovoriacimi kresťanmi došlo až začiatkom 5. stor. n. l. Z pôvodných prekladov samostatných evanjelií v sýrskom dialekte aramejčiny označované ako Vetus Syra sa nám tak dochovali len dva rukopisy – kódex Sinaiticus Syriacus z prelomu 4. a 5. stor. n. l., v ktorom však boli identifikované aj časti Diatessaronu a Kuretónske evanjeliá z 5. stor. n. l. Na prelome 4. a 5. stor. n. l. bol dokončený sýrsky preklad Nového Písma nazývaný Pešita, ktorý sa stal autoritatívnym prekladom sýrsky hovoriacich kresťanov až do dnešných čias. Najstaršie dochované rukopisy obsahujúcu Pešitu Nového Písma sú z 5. stor. n. l. Po dokončení Pešity vznikli ďalšie dve sýrske verzie Nového Písma – Filoxénov preklad z roku 508 n. l., ktorý sa nám však nedochoval, len formou citátov samotného Filoxéna z Mabbúgu (440 – 523 n. l.). Filoxénov preklad bol však vytvorený na teologickej motivácii, pretože Filoxénus tvrdil, že stvárnenie textu v niektorých čítaniach z Pešity dáva priestor „nestoriánskym výkladom“. Ďalším sýrskym prekladom bol Harkelov preklad zo 7. stor. n. l., ktorý je revidovanou verziou Filoxénovho prekladu o doslovný preklad z gréčtiny. Okrem sýrskeho dialektu aramejčiny používali niektorí kresťania od 5. stor. n. l. aj iný dialekt aramejčiny nazývaný kresťanská palestínčina. Najstaršie rukopisy v kresťanskej palestínčine sú zo 6. stor. n. l.

 

Ďalším jazykom, do ktorého sa prekladalo Nové Písmo pravdepodobne už od jeho vzniku je latinčina, ktorá bola úradným jazykom Rímskej ríše. Z pôvodných latinských prekladov označovaných ako Vetus Latina sa nám dochovali najstaršie až zo 4. stor. n. l. Na konci 4. stor. n. l. vytvoril Hieronym zo Stridonu (347 – 420 n. l.) aj latinský preklad Vulgáta, ktorý sa stal autoritatívnym prekladom Rímskokatolíckej cirkvi. Najstaršie dochované rukopisy obsahujúcu Vulgátu Nového Písma sú z 5. stor. n. l. Latinské rukopisy možno považovať za „sekundárne“, keďže boli vytvorené z gréčtiny, resp. sú opismi starších latinských rukopisov, ktoré boli vytvorené z gréčtiny.

 

Po aramejčine a latinčine nasledovali preklady do koptčiny, jazyka Egypťanov, keďže Egypt bol súčasťou Rímskej ríše. Koptčina však nebola v tom čase ukotvený jazyk a mala 6 dialektov – najpoužívanejšie boli sahidský a bohairský dialekt, v ktorých je väčšina koptských dialektov, ďalej fajjúmsky, achmínsky, lykopolitánsky nazývaný aj subachmínsky a oxyrhynchitský nazývaný aj staroegyptčina. Najstaršie rukopisy v koptčine, ktoré sa nám dochovali, sú zo 4. stor. n. l., v prípade sahidského dialektu možno aj z 3. stor. n. l. V prípade bohairského dialektu sú všetky rukopisy až na dva z 9. stor. n. l. a neskoršieho obdobia, preto tie dva rukopisy majú označenie ako proto-bohairský. Taktiež koptské rukopisy možno považovať za „sekundárne“.

 

Ako sa kresťanstvo šírilo za hranice Rímskej ríše, začali vznikať preklady Nového Písma aj do ďalších jazykov, často spojené aj so vznikom nového písma pre dané jazyky. Väčšinu týchto prekladov už nemožno považovať za „sekundárne“, pretože samé vychádzajú zo sekundárnych, alebo boli nimi ovplyvnené (s výnimkou slovanského prekladu, ktorý bol vytvorený priamo z gréčtiny a možno aj gótskeho), preto sa považujú za „terciálne“. V 4. stor. n. l. vznikol gótsky preklad, ktorý urobil ariánsky biskup Wulfil (311 – 383 n. l.). Nakoľko išlo o ariánskeho biskupa, je možné, že jeho preklad bol aj teologicky zaujatý. Preklad bol primárne z gréčtiny, ale nie je vylúčené použitie aj latinčiny. Z prekladu sa nám dochovali rukopisy z 6. až 8. stor. n. l. V 5. stor. n. l. vznikol arménsky preklad, ktorý vychádzal zo sýrskeho prekladu a revidovaný gréckymi rukopismi. Najstarší arménsky rukopis Nového Písma tzv. Vekhamorove evanjelium sa nám dochoval až zo 7. stor. n. l. alebo možno až z 9. stor. n. l., nakoľko nie je odborná zhoda na datovaní. V 6. stor. n. l. vznikol gruzínsky preklad, ktorý vychádzal z arménskeho prekladu a neskôr revidovaný gréckymi rukopismi. Najstarší gruzínsky rukopis Nového Písma tzv. Adyšské evanjeliá pochádza z roku 897 n. l. Taktiež etiópsky preklad vznikol niekedy na prelome 5. a 6. stor. n. l. pravdepodobne monofyzitskými mníchmi, keďže etiópski kresťania boli pod silným vplyvom koptskej cirkvi a až do roku 1959 n. l. podliehali koptskému patriarchátu v Alexandrii. Na etiópske kresťanstvo malo vplyv aj etiópsky judaizmus a domorodé náboženstvá. Zo 6. stor. n. l. sa zachoval aj etiópsky rukopis Nového Písma tzv. Garimské evanjeliá. Ďalšie etiópske rukopisy sú z výrazne neskoršieho obdobia. V 7. stor. n. l. vznikali arabské preklady zo sýrskych a možno aj z koptských prekladov, pričom najstarší zachovaný arabský rukopis Arabský kódex 151 vznikol v roku 867 n. l. V 9. stor. n. l. vznikol slovanský preklad, avšak najstaršie slovanské rukopisy Nového Písma pochádzajú až z 10. alebo možno dokonca až z 11. stor. n. l.

Textový kontext

Rukopisy vo všeobecnosti delíme na 4 základné kategórie:

1. Papyrusy – Ide o texty Nového Písma písané na papyrus. Patria medzi najstaršie zachované rukopisy Nového Písma. Doteraz bolo objavených okolo 140 gréckych papyrusov datovaných do 2. až 8. stor. n. l. s dominanciou alexandrijského textového typu.

2. Unciály – Ide o texty Nového Písma písané veľkými písmenami na pergameny. Doteraz bolo objavených okolo 320 gréckych unciálov datovaných do 3. až 11. stor. n. l. Z nich bolo 45 identifikovaných ako významných hlavne pre svoj zachovaný rozsah (celé knihy Nového Písma). Z týchto 45 významných unciálov sú najstaršie datované do 4. stor. n. l. Medzi unciálmi 3. až 6. stor. n. l. majú dominanciu alexandrijského textového typu, v 7. stor. n. l. dominujú unciály so zmiešaným textovým typom a následne od 8. stor. n. l. začínajú dominovať unciály byzantského textového typu.

3. Minuskule – Ide o texty Nového Písma písané malými písmenami. Tento typ písma sa začal používať až v 9. stor. n. l. a postupne nahradil písanie veľkými písmenami. Doteraz bolo objavených okolo 3 000 gréckych minuskúl datovaných do 9. až 18. stor. n. l. s dominanciou byzantského textového typu.

4. Lekcionáre – Ide o zbierku textov určených na uctievanie v daný deň alebo pri nejakej príležitosti. Doteraz bolo objavených takmer 2 500 gréckych lekcionárov datovaných do 8. až 18. stor. n. l. s dominanciou byzantského textového typu s výnimkou asi len 10 datovaných do 4. až 7. stor. n. l.

Historický kontext

V roku 325 n. l. sa uskutočnil prvý ekumenický koncil, ktorý odsúdil ariánstvo, jedno z rozšírených teologických učení. V roku 381 n. l. sa uskutočnil druhý ekumenický koncil, ktorý potvrdil odsúdenie ariánstva a okrem toho odsúdil ďalšie teologické učenie nazývané sabellianizmus. Vo 4. stor. n. l. sa kresťanstvo legalizovalo a neskôr stalo aj oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše, čím do náboženstva začali zasahovať aj rímski cisári. Taktiež vo 4. stor. n. l. vrcholili diskusie o podobe kánonu Nového Písma. V roku 395 n. l. sa Rímska ríša rozdelila na Západorímsku a Byzantskú ríšu. V roku 431 n. l. sa uskutočnil tretí ekumenický koncil, ktorý odsúdil nestoriánstvo a pelagianizmus. Dôsledkom toho sa časť sýrsky hovoriacich kresťanov oddelila od zvyšku kresťanstva. V roku 451 n. l. sa uskutočnil štvrtý ekumenický koncil, ktorý odsúdil monofyzitizmus, v dôsledku čoho sa opäť časť arménsky, koptsky, etiópsky a sýrsky hovoriacich kresťanov oddelila od zvyšku kresťanstva. V roku 476 n. l. Západorímska ríša formálne zanikla.

Ohraničenie relevantnosti

Vzhľadom na vplyvy uvedené v jazykovom a historickom kontexte, by za relevantné rukopisy bolo ideálne brať do úvahy iba rukopisy datované do konca 3. stor. n. l. Keďže však zachované rukopisy do konca 3. stor. n. l. obsahujú iba časti Nového Písma, nebolo by možné ho celé zrekonštruovať. Najstaršie dochované rukopisy obsahujúci celé Nové Písmo pochádzajú zo 4. stor. n. l. (Sinajský a Vatikánsky kódex), sú však len alexandrijského textového typu. Keďže nepanuje odborná zhoda, ktorý textový typ má najbližšie k pôvodnému textu, nemôžu byť ostatné textové typy vylúčené. Aby sa obsiahli do prekladu všetky textové typy, je potrebné brať do úvahy aj rukopisy z 5. stor. n. l. Čím neskôr však rukopis vznikol, tým je väčšie riziko, že v ňom boli zámerné úpravy teologickej povahy, napr. v sýrskom dialekte aramejčiny už v roku 508 n. l. sa vytvoril teologicky motivovaný Filoxénov preklad. Keby aj boli v neskorších vzniknutých rukopisoch nejaké nové textové variácie, ktoré sa nenachádzajú v žiadnom staršom rukopise, je málo pravdepodobné, že práve táto textová variácia odzrkadľuje pôvodný text, a teda neponúkajú pridanú hodnotu.

 

Ohraničenie na 5. stor. n. l. zároveň vylučuje všetky miniskule, nakoľko najstaršie sú až z 9. stor. n. l. Za relevantné nemožno považovať ani lekcionáre zo 4. a 5. stor. n. l., nakoľko ich primárnym cieľom nebolo zachovať doslovný prepis textu, ale len úryvky na uctievanie, a teda mohli byť aj teologicky prifarbené.

 

Iné ako grécke rukopisy môžu byť tiež relevantné. Sýrčina, latinčina a koptčina sú jazyky, do ktorých sa Nové Písmo začalo prekladať už pred 4. stor. n. l., môžu tak zachytávať textové variácie, ktoré odzrkadľujú pôvodný text. Avšak samotným prekladom do iného jazyka sa môže pozmeniť význam pôvodného textu a vznikať tak nové textové variácie, nakoľko preklad je závislý na jazykovej zdatnosti jeho prekladateľa, ako aj na samotných špecifikách prekladujúceho jazyka. Príkladom je verš v Evanjeliu podľa Matúša 6:11, kde majú všetky grécke rukopisy použité slovo „επιουσιον“. Toto slovo sa však nikde inde v gréčtine nevyskytuje, preto bolo do aramejčiny, latinčiny a koptčiny prekladané rôzne a spätne do gréčtiny tak dostávame iné slová ako „ελθειν“, „αναγκαιον“, alebo „διαρκης“, ktoré žiaden grécky rukopis neobsahuje a Hieronym zo Stridonu (347 – 420 n. l.) dokonca pre preklad do latinčiny vytvoril nové slovo, ktoré latinčina nepoznala. Taktiež sýrske rukopisy boli alebo mohli byť do určitej miery ovplyvnené Diatessaronom, preto ich nemožno považovať za dôveryhodné. Navyše najstaršie dochované rukopisy v sekundárnych prekladoch sú až zo 4. a 5. stor. n. l. možno s výnimkou dvoch rukopisov v sahidskom dialekte koptčiny z prelomu 3. a 4. stor. n. l. obsahujúcich 1 Pt a SkApoš. Vzhľadom na historický kontext je preto v sekundárnych zdrojov väčšie riziko teologických vplyvov ako len pri prepisoch gréckych rukopisov.

 

Preklady do ostatných jazykov už navyše nemajú pridanú hodnotu, pretože sú terciálne, vznikli neskoro, najstaršie zachované rukopisy sú z neskorého obdobia a sú pod vplyvom určitého teologického učenia. Keby v nich aj boli nejaké nové textové variácie, ktoré sa nenachádzajú v žiadnom inom relevantnom rukopise, je málo pravdepodobné, že práve táto textová variácia odzrkadľuje pôvodný text, a teda nemajú pridanú hodnotu.

 

Pri textových variáciách, ktoré sa nachádzajú len v niektorých relevantných rukopisoch, už dnes nevieme rozhodnúť, do akej miery odzrkadľujú pôvodný text. Nie je preto ich možné považovať za norma normans“.

Zoznam relevantných rukopisov

Významné grécke rukopisy:

א (01) – Sinajský kódex

A (02) – Alexandrijský kódex

B (03) – Vatikánsky kódex

C (04) – Efraimov prepísaný kódex

Dea (05) – Bezov kódex

Dp (06) – Clermontský kódex

I (016) – Kódex Freerianus

Q (026) – Kódex Guelferbytanus B

T (029) – Kódex Borgianus

W (032) – Washingtonský kódex

 

Ostatné grécke rukopisy: 048, 057, 058, 059 (0215), 061, 062, 068, 069, 071, 072, 076, 077, 088, 0158, 0160, 0162, 0165, 0166, 0169, 0170, 0171, 0172, 0173, 0174, 0175, 0176, 0181, 0182, 0185, 0186 (0224), 0188, 0189, 0201, 0206, 0213, 0214, 0216, 0217, 0218, 0219, 0220, 0221, 0222, 0226, 0230, 0231, 0232, 0236, 0240, 0242, 0244, 0247, 0254, 0258, 0261, 0264, 0267, 0270, 0274, 0301, 0312, 0313, 0315, 0321, 0323, 0324

 

Grécke papyrusy: P1, P2, P4, P5, P6, P7, P8, P9, P10, P15, P16, P19, P20, P21, P22, P23, P25, P27, P28, P29, P30, P32, P35, P37, P38, P39, P40, P45, P46, P48, P49, P50, P51, P52, P53, P54, P56, P57, P62, P63, P64 (P67), P65, P66, P69, P70, P71, P72, P75, P77, P80, P81, P82, P86, P87, P88, P90, P91, P92, P93, P94, P95, P98, P99, P100, P101, P102, P103, P104, P105, P106, P107, P108, P109, P110, P111, P112, P113, P117, P118, P119, P120, P121, P122, P123, P125, P127, P129, P131, P132, P133, P134, P135, P137, P138, P140, P141

Príklady sporných príbehov

Relevantné rukopisy sa zvyknú medzi sebou líšiť od drobných zmien v členoch a slovoslede až po pridanie celých veršov, ktorých účelom je často len zosúladiť spisy Nového Písma medzi sebou. Existujú však aj dva ucelené príbehy, ktoré sa v niektorých relevantných rukopisoch nenachádzajú, prípadne vo výrazne odlišnej podobe alebo sú umiestnené inde v Novom Písme. Ide o príbeh v Evanjeliu podľa Jána o ukameňovaní cudzoložnice a záver Evanjelia podľa Marka. Vzhľadom na vážne pochybnosti o ich apoštolskom pôvode, nie je ich možné považovať za norma normans“.

 

Príbeh v Evanjeliu podľa Jána o ukameňovaní cudzoložnice

Príbeh o ukameňovaní cudzoložnice spomínaný vo veršoch JnEv 7:53-8:11 sa z relevantných rukopisov nachádza len v Dea (Bezov kódex), avšak nenachádza sa vo viacerých významných relevantných rukopisoch ako א (Sinajský kódex), A (Alexandrijský kódex), B (Vatikánsky kódex), C (Efraimov prepísaný kódex), T (Kódex Borgianus) a W (Washingtonský kódex), ako aj v starých papyrusoch P66 a P75. Množstvo nerelevantných rukopisoch uvádza len časť z neho, alebo ho umiestňuje inde, napríklad za verš JnEv 7:36 alebo JnEv 21:25, či dokonca ho uvádzajú v Evanjeliu podľa Lukáša.

 

Záver Evanjelia podľa Marka

Najväčší textový problém súčasného Nového Písma je záver Evanjelia podľa Marka. Existujú 4 verzie zakončenia tohto spisu.

 

Verzia 1 – najkratšia verzia: Ide o najkratšiu verziu záveru Evanjelia podľa Marka. Končí sa 8. veršom 16. kapitoly.

Takýto záver majú významné relevantné rukopisy B (Vatikánsky kódex) a א (Sinajský kódex) a dosvedčuje to aj Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.) vo svojej odpovedi Marinovi:

Evanjelium – Problémy a riešenia Marinovi:1 Skutočným jadrom veci je perikopa, ktorá to hovorí. Ten, kto atetizuje tú perikopu (označí ju za falošnú), by povedal, že sa nenachádza vo všetkých kópiách Evanjelia podľa Marka: presné kópie končia svoj text Markovej správy slovami mládenca, ktorého ženy videli a ktorý im povedal: „Nebojte sa, hľadáte Ježiša Nazaretského, atď.“, načo dodáva: „A keď to počuli, utiekli a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli.“ Tu sa text končí takmer vo všetkých odpisoch Evanjelia podľa Marka. To, čo občas nasleduje v niektorých odpisoch, nie vo všetkých, by bolo cudzie, najmä ak by obsahovalo niečo, čo je v rozpore s dôkazmi ostatných evanjelistov. Potom by teda bola odpoveď jednej osoby: odmietnuť ju, pričom by sa otázka úplne vylúčila ako nadbytočná.

 

Verzia 2 – krátka verzia: Ide o rozšírenie verzie 1 o dve vety, ktoré sa vyskytuje len v nerelevantných rukopisoch. V niektorých slovenských prekladoch sa vyskytuje ako alternatívny koniec uvádzaný spoločne s verziou 3, alebo len v poznámke.

Ekumenický preklad: – Udáva tento Kratší záver po Dlhšom závere

Kratší záver Všetko, čo im bolo prikázané, bezodkladne oznámili tým, čo boli s Petrom. Cez nich sám Ježiš vyslal od východu až na západ svätú a nehynúcu zvesť o večnej spáse. Amen.

Preklad Nového sveta: – Udáva tento Kratší záver za veršom MkEv 6:8 pred Dlhším záverom

Kratší záver Ale všetko, čo bolo prikázané, rozprávali stručne tým okolo Petra. Potom sám Ježiš ich prostredníctvom ďalej poslal od východu na západ sväté a neporušiteľné vyhlásenie večnej záchrany.

Preklad Jeruzalemská biblia: – Časť z poznámky e pred veršom MkEv 16:9

Namiesto bežného záveru jeden rukopis dáva kratší záver, ktorý nasleduje po verši 8: Stručne vyrozprávali Petrovým druhom, čo im bolo oznámené. Nakoniec Ježiš sám im dal niesť od východu až po západ sväté a neporušiteľné posolstvo večnej spásy.

 

Verzia 3 – dlhá verzia alebo Aristónov záver: Ide o najrozšírenejšiu verziu záveru Evanjelia podľa Marka. Končí sa 20. veršom 16. kapitoly. Táto verzia sa nazýva aj ako Aristónov záver, pretože arménsky rukopis Matenadaran 2374 k veršom MkEv 16:9-20 poznamenáva, že pochádzajú „od presbytera Aristóna“.

Takýto záver majú významné relevantné rukopisy A (Alexandrijský kódex), C (Efraimov prepísaný kódex) a Dea (Bezov kódex). Túto verziu dosvedčuje tiež Tatianos z Asýrie (120 – 173 n. l.) a Irenej z Lyonu (130 – 202 n. l.).

 

Verzia 4 – najdlhšia verzia alebo Freerovo logion: Vo verzii 3 jeden významný relevantný rukopis W (Washingtonský kódex) vkladá za verš MkEv 16:14 tzv. Freerovo logion, ktorý predpokladá dlhší záver, ktorý predpokladá dlhší záver dopĺňajúci a vysvetľujúci strach a bojazlivosť apoštolov. Túto verziu spomína tiež už Hieronym zo Stridonu (347 – 420 n. l.). V slovenských prekladoch ho možno nájsť len v poznámkach.

Preklad Jeruzalemská biblia: – Časť z poznámky e pred veršom MkEv 16:9

Napokon jeden z rukopisov, ktoré dávajú dlhší záver, vsúva medzi verš 14 a verš 15 nasledujúci úsek: A tí uvádzali na svoju obranu: „Toto storočie neprávosti a neviery je pod nadvládou satana, ktorý nepripustí, aby to, čo je pod jarmom nečistých duchov, chápalo Božiu pravdu a moc; už teraz teda zjav svoju spravodlivosť.“ Toto hovorili Kristovi a Kristus im odpovedal: „Množstvo rokov satanovej moci sa naplnilo; no iné strašné veci sú blízko. A ja som bol vydaný na smrť pre tých, čo zhrešili, aby sa obrátili k pravde a aby už nehrešili, nech zdedia slávu duchovnej a neporušiteľnej spravodlivosti, ktorá je v nebi...