Analýza relevantných spisov

Úvod Biblistika Kánon Nového Písma3 Analýza relevantných spisov

Aj keď jediným relevantným kritériom pre verifikovanie určitého spisu je kritérium apoštolstva, pre jeho splnenie musí spis vyhovovať niekoľkým predpokladom:

1. Zachovaný obsah – Obsah spisu sa nám musel celý dochovať v jednej verzii, nanajvýš len s malými odchýlkami medzi jednotlivými rukopismi. Nie je totiž možné použiť ako „norma normans“ niečo, o čom ani nevieme, čo obsahuje.

2. Apoštolská doba – Spis by mal byť napísaný v dobe, keď žili očití svedkovia či bezprostredne po nich, keď bolo ešte možné zapísať očité svedectvo. Nie je totiž možné použiť ako „norma normans“ niečo, čo nepochádza z čias života očitých svedkov.

3. Všeobecné publikum – Spis by mal byť určení všeobecnému publiku alebo niekomu, kto jeho obsah pretlmočí alebo aplikuje na všeobecné publikum. Nie je totiž možné použiť ako „norma normans“ niečo, čo nám ani nie je určené.

4. Verifikovateľné učenie – Obsah spisu by mal byť verifikovateľný. Nie je totiž možné použiť ako „norma normans“ niečo, čo nebolo, resp. ani byť nemohlo verifikované očitými svedkami.

5. Primárna autorita – Obsah spisu by mal byť autoritou sám o sebe. Nie je totiž možné použiť ako „norma normans“ niečo, čo samé potrebuje iný spis Nového Písma ako „norma normans“.

6. Dôveryhodný obsah – Obsah spisu by mal byť dôveryhodný. Nie je totiž možné použiť ako „norma normans“ niečo, čo obsahuje zjavné historické chyby, neautentické výroky Ježiša či alegórie pre popis faktických udalostí.

Evanjelium podľa Marka

Rannokresťanská tradícia vychádzajúca od Papiasa z Hierapolisu (60 – 130 n. l.) pripisuje autorstvo Evanjelia podľa Marka spoločníkovi a tlmočníkovi apoštola Petra, čo dosvedčuje jeho možný apoštolský pôvod.

Cirkevné dejiny 3:40 Považujem za povinnosť uviesť pre tých, ktorí sa chcú poučiť, k skôr uvedeným Papiovým miestam ešte, čo počul o autorovi evanjelia Markovi: „Tiež toto povedal presbyter: Marek bol Petrovým tlmočníkom a starostlivo zapísal všetko, čo si zapamätal. Napriek tomu sa neviazal na poradie, čo kedy Kristus hovoril a robil. Veď on Pána nepočul ani nebol v jeho družine. Neskôr však, ako už bolo povedané, pobýval s Petrom, ktorý výučbu zariaďoval podľa potreby svojich poslucháčov, nie však v presnom poradí, ako to Pán povedal. Tým sa Marek nedopustil žiadnej chyby, ak napísal niečo tak, ako si to zapamätal. Jedine sa staral, aby to, čo počul, nezabudol, alebo aby nepovedal niečo nepravdivé“. Toto rozpráva Papias o Markovi.

Spis bol teda už od začiatku 2. stor. n. l. všeobecne akceptovaný a v žiadnom dochovanom prednicejskom svedectve nebol spochybňovaný. Nakoľko Evanjelium podľa Marka neobsahuje nič, čo by jeho pravovernosť spochybňovalo, možno predpokladať, že skutočne zachytáva učenie Ježiša Krista formou jeho priameho pretlmočenia a nie je dôvod ho nezahrnúť do kánonu.

Evanjelium podľa Matúša

Samotné autorstvo Evanjelia podľa Matúša je pripisované priamo apoštolovi Matúšovi. Zo samotného spisu však nie je autor známy. Podľa Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) ale poznal Evanjelium podľa Matúša už Papias z Hierapolisu (60 – 130 n. l.), čo dosvedčuje jeho možný apoštolský pôvod. Spis bol teda už od začiatku 2. stor. n. l. všeobecne akceptovaný a v žiadnom dochovanom prednicejskom svedectve nebol spochybňovaný.

 

Sekundárne by mohlo použitie Evanjelia podľa Matúša ako „norma normans“ diskvalifikovať použitie falošného proroctva. Evanjelium podľa Matúša totiž obsahuje proroctvo, ktoré sa priamo nenachádza v žiadnom dochovanom spise Starého Písma, či už kánonickom alebo nekánonickom.

Existuje viacero možných vysvetlení pôvodu tohto proroctva. Za najpravdepodobnejšie sa považuje vysvetlenie, že autor Evanjelia podľa Matúša sa odkazuje na proroctvo proroka Izaiáša, ktorý použil podobné hebrejské slovo „נֵצֶר“ (netser), ktorého doslovný preklad je „výhonok“.

Alternatívne treba poznamenať, že autor Evanjelia podľa Matúša neuvádza konkrétneho proroka, dokonca nepoužíva ani jednotné číslo, ale množné. Dá sa to teda chápať aj tak, že má ísť o nejakú všeobecnú pravdu vyplývajúcu od viacerých prorokov. Napríklad taká, že mesto Nazaret bolo v tej dobe opovrhované a týmto sa myslelo, že aj Ježiš bude opovrhovaný, ako predpovedali proroci, napr. Izaiáš.

 

Nakoľko Evanjelium podľa Matúša neobsahuje nič, čo by jeho pravovernosť spochybňovalo, možno predpokladať, že skutočne zachytáva učenie Ježiša Krista formou jeho priameho pretlmočenia a nie je dôvod ho nezahrnúť do kánonu.

Evanjelium podľa Lukáša a Skutky apoštolov

Autor Evanjelia podľa Lukáša a Skutkov apoštolov sám seba neradí medzi očitých svedkov Ježiša Krista, avšak tvrdí, že bol týmito udalosťami dôkladne oboznámený.

 

Rannokresťanská tradícia prvýkrát zmienená u Ireneja z Lyonu (130 – 202 n. l.) pripisuje autorstvo Evanjelia podľa Lukáša a Skutkov apoštolov istému Lukášovi, ktorý bol spoločníkom Pavla z Tarzu. Toto je spochybňované na základe nezhodujúcich sa chronologických informácií v Skutkoch apoštolov a v Pavlových listoch. Autor však v Skutkoch apoštolov píše na viacerých miestach v prvej osobe, čo naznačuje, že skutočne bol spoločníkom Pavla z Tarzu, a teda môže zachytávať očité svedectvo. Nezhodujúce sa chronologické informácie môže byť len dôsledkom toho, že autor popisuje udalosti s odstupom niekoľkých rokov, mohlo tak dôjsť k určitému skresleniu chronologického poradia udalostí. Záver Skutkov apoštolov, ktorý bol napísaný až po Evanjeliu podľa Lukáša, navyše naznačuje, že to bolo v čase, keď Pavol z Tarzu ešte žil. Spisy samotné sa tak radia do apoštolskej doby.

 

Najstaršie svedectvá o Evanjeliu podľa Lukáša sú z prvej polovice 2. stor. n. l. a o Skutkoch apoštolov z druhej polovice 2. stor. n. l., pričom boli všeobecne akceptované a v žiadnom dochovanom prednicejskom svedectve neboli spochybňované. Nakoľko Evanjelium podľa Lukáša ani Skutky apoštolov neobsahujú nič, čo by ich pravovernosť spochybňovalo, možno predpokladať, že Evanjelium podľa Lukáša skutočne zachytáva učenie Ježiša Krista formou jeho priameho pretlmočenia a Skutky apoštolov nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali. Preto nie je dôvod ich nezahrnúť do kánonu.

Evanjelium podľa Jána

Rannokresťanská tradícia prvýkrát zmienená u Ireneja z Lyonu (130 – 202 n. l.) pripisuje autorstvo Evanjelia podľa Jána apoštolovi Jánovi. Zo spisu nie je jasné, či je autorom samotný apoštol Ján, alebo jeho spoločník. Podľa autora však spis vychádza zo svedectva apoštola Jána, a teda môže zachytávať očité svedectvo.

 

Najstaršie svedectvá o Evanjeliu podľa Jána sú z polovice 2. stor. n. l., pričom spis bol všeobecne akceptovaný a v žiadnom dochovanom prednicejskom svedectve nebol spochybňovaný. Nakoľko Evanjelium podľa Jána neobsahuje nič, čo by jeho pravovernosť spochybňovalo, možno predpokladať, že skutočne zachytáva učenie Ježiša Krista formou jeho priameho pretlmočenia a nie je dôvod ho nezahrnúť do kánonu.

Evanjelizačné listy Pavla – Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol a 2 Sol

Nie je isté, či Pavol z Tarzu osobne stretol Ježiša Krista ešte pred jeho ukrižovaním. V každom prípade sa stal kresťanom až po jeho nanebovstúpení, teda nie je očitý svedok v rovnakom zmysle, ako iní apoštoli. Podľa jeho vlastných slov však učenie Ježiša Krista neprijal od apoštolov, ale priamo od Ježiša Krista skrz zjavenie.

Aj keď síce ide o individuálne predanie učenia len jednej osobe, bolo verifikované apoštolmi. Ako sám autor spisu píše, očití svedkovia vrátane apoštola Petra ho prijali medzi seba a odobrili mu hlásať toto evanjelium medzi pohanmi.

Verifikovanie učenie Pavla z Tarzu apoštolmi je zaznamenané aj v nezávislom prameni od Pavlových listov, a to v Skutkoch apoštolov z 1. stor. n. l.

Keďže autorita Pavla nebola v prednicejskom období nijako spochybňovaná, je možné aj jeho učenie prijať ako „norma normans“.

 

V súčasnosti je však autorstvo Pavla pri niektorých listoch spochybňované zo štylistických dôvodov. Najstaršie svedectvá o evanjelizačných listoch Pavla Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol a 2 Sol sú však už z prvej polovice 2. stor. n. l., pričom boli všeobecne akceptované a v žiadnom dochovanom prednicejskom svedectve neboli spochybňované. Nakoľko evanjelizačné listy Pavla Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol a 2 Sol neobsahujú nič, čo by ich pravovernosť spochybňovalo, možno predpokladať, že skutočne zachytávajú učenie Ježiša Krista formou jeho priameho pretlmočenia a nie je dôvod ich nezahrnúť do kánonu.

Pastoračné listy Pavla – 1 Tim, 2 Tim a Tít

Pastoračné listy Pavla sú na rozdiel od evanjelizačných listov písané jednotlivcom, nie všeobecnému publiku.

Obsahujú však inštrukcie, ktoré ich adresáti ako starší v cirkvi majú aplikovať a tým ich predať ďalej. Je preto ich možné považovať za venované aj všeobecnému publiku.

 

Prvý list Timotejovi však cituje ako „norma normans“ vetu, ktorá sa z dochovaných spisov nachádza len v Evanjelium podľa Lukáša.

Je ale možné, že ide o parafrázovanie knihy Levitikus alebo Deuteronómium, ktorú citoval aj o niekoľko veršov skôr.

Keďže Pavol vyslovene nemenuje Evanjelium podľa Lukáša a autor Evanjelia podľa Lukáša bol Pavlov spoločník, je možné, že verš z knihy Levitikus alebo Deuteronómium interpretovali rovnako. Situácia môže byť tiež opačná, že autor Evanjelia podľa Lukáša, ktorý nebol židovského pôvodu a súčasne bol Pavlov spoločník, mohol použiť Pavlovu interpretáciu veršu z knihy Levitikus alebo Deuteronómium. Alternatívnym vysvetlením je, že Prvý list Timotejovi písal priamo autor Evanjelia podľa Lukáša ako amanuensis, t. j. osoba píšuca to, čo iný diktuje, čo bola vtedajšia bežná prax. Nie je teda dostatočne preukázané, že Prvý list Timotejovi potrebuje iný spis Nového Písma ako „norma normans“, aby nemohol byť kvôli tomu zahrnutý do kánonu.

 

Druhý list Timotejovi sa zase zmieňuje o Jannesovi a Jambresovi, ktorí sa postavili proti Mojžišovi, avšak nie sú zmienení v žiadnom kánonickom spise Starého Písma.

Dlhoročná židovská tradícia však hovorí, že Jannes a Jambres boli dvaja hlavní egyptskí kúzelníci, ktorí oponovali Mojžišovi a Áronovi. Objavujú sa napríklad v Talmunde. Podľa Midraša boli dvaja kúzelníci z Egypta s Izraelitmi po prvom Pesachu a boli neskôr nástrojom pri podpore uctievania zlatého teľaťa. Jannes a Jambres symbolizujú pokračovanie zlého vplyvu na Izrael. Pavlovým zámerom tak bolo použiť mená bezbožníkov Jannesa a Jambresa ako ilustráciu aktívneho odmietania pravdy v posledných dňoch. Pavol bol Žid vychovaný ako farizej, takže jeho dobré poznanie a používanie židovskej tradície nie je prekvapujúce. Nakoľko verš nenaznačuje, že by nekánonický zdroj, z ktorého čerpal, mal byť „norma normans“ Starého Písma, nie je to postačujúci dôvod na to, aby Druhý list Timotejovi nemohol byť kvôli tomu zahrnutý do kánonu.

 

V súčasnosti je však Pavlovo autorstvo pastorizačných listoch spochybňované zo štylistických dôvodov. Predpokladá sa však, že Prvý list Timotejovi a List Títovi na základe štylistických a obsahových podobností napísal spoločný autor. Najstaršie svedectvá o pastorizačných listoch 1 Tim, 2 Tim a Tít sú z druhej polovice 2. stor. n. l., pričom boli všeobecne akceptované a v žiadnom dochovanom prednicejskom svedectve neboli spochybňované. Nakoľko pastoračné listy Pavla 1 Tim, 2 Tim a Tít neobsahujú nič, čo by ich pravovernosť spochybňovalo, možno predpokladať, že skutočne zachytávajú učenie Ježiša Krista formou jeho priameho pretlmočenia a nie je dôvod ich nezahrnúť do kánonu.

List Filemonovi

List Filemonovi sa zaraďuje medzi najautentickejšie listy Pavla. Na rozdiel od pastoračných listov však ide o Pavlov osobný list Filemonovi.

 

Nakoľko List Filemonovi je osobný list, ktorý nie je určení všeobecnému publiku, ani nezachytáva očité svedectvo učenia Ježiša Krista či už formou jeho priameho pretlmočenia alebo nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali, nie je dôvod ho zahrnúť do kánonu aj napriek jeho autorskej autenticite.

List Hebrejom

Autor Listu Hebrejom sám seba usvedčuje z toho, že nie je očitý svedok Ježiša Krista.

 

Autor Listu Hebrejom tiež naznačuje, že list píše už po smrti očitých svedkov.

 

Kresťanská tradícia pripisuje autorstvo Pavlovi z Tarzu, avšak jeho autorstvo bolo spochybňované už v 2. stor. n. l. a aj samotný spis odporuje slovám Pavla z Tarzu. Vo verši Hebr 2:3 autor vyslovene uvádza, že pravdu o evanjeliu mu potvrdili očití svedkovia. Pavol z Tarzu však striktne uvádza, že on evanjelium neprijal od ľudí, ale skrz zjavenie od samotného Ježiša Krista.

 

Nedôveryhodnosti apoštolského pôvodu spisu prispieva aj skutočnosť, že sám spis uvádza, že sa na ňom podieľali predstavitelia cirkvi v Taliansku.

Bola to však najmä Rímska cirkev, ktorá spochybňovala jeho apoštolský pôvod už začiatkom 3. stor. n. l., o čom svedčí Gaius z Ríma (okolo 199 – 217 n. l.) a tieto pochybnosti v Ríme pretrvávali aj v 4. stor. n. l., čo dosvedčuje Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.).

Cirkevné dejiny 6:20 Ďalej sa zachovala až do našej doby rozhovor veľmi výrečného muža menom Gaius, ktorý mal v Ríme za Zephyrina s obhajcom frygijskej sekty Proclem. Vytýka svojim protivníkom, že drzo a s veľkou dávkou pochabosti zhotovujú nové Písma. Pri tom sa zmieňuje len o 13 listoch božského Apoštola. List Židom neradí k ostatným listom Pavlovým. Tento list nie je totiž ešte dodnes považovaný niektorými Rimanmi za apoštolov list.

 

Nakoľko List Hebrejom nespĺňa kritérium apoštolstva, a teda ani nezachytáva očité svedectvo učenia Ježiša Krista či už formou jeho priameho pretlmočenia alebo nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali, nemôže byť zahrnutý do kánonu.

List Jakuba

Autor Listu Jakuba sám seba nazýva len „služobníkom Boha a Pána Ježiša Krista“. Existujú preto spory o to, či autorom bol niektorí z dvoch apoštolov menom Jakub, alebo Ježišov brat Jakub, ktorý sa stal vodcom cirkvi v Jeruzaleme, alebo to bol nejaký iný nám neznámy Jakub.

 

List Jakuba je silne židovskej povahy. Bez dvoch zmienok na Ježiša Krista by spis mohol byť kľudne klasifikovaný aj ako čisto židovský spis a nie kresťanský. Aj viacero zmienok v spise naznačuje, že bol skutočne napísaný na území dnešného Izraela a Palestíny. Autor spisu teda s vysokou pravdepodobnosťou bol Žid.

 

List Jakuba je venovaný Židom v diaspóre. Nakoľko sa autor bližšie neidentifikuje, bol to pravdepodobne niekto s veľkou autoritou, ktorý musel byť známy všetkým kresťanom židovského pôvodu. Takúto autoritu mal práve Ježišov brat Jakub, ktorý bol vodcom cirkvi v Jeruzaleme.

Tento Jakub mal aj vedúcu úlohu počas koncilu v Jeruzaleme.

 

Štylistická podobnosť a špecifickosť Listu Jakuba s listom, ktorý pod vplyvom Jakuba, vodcu cirkvi v Jeruzaleme, napísali na koncile v Jeruzaleme, ako aj s jeho prejavom na koncile v Jeruzaleme, podporuje autorstvo Ježišovho brata Jakuba.

 

V samotnom texte spisu nie sú žiadne znaky toho, že by bol List Jakuba napísaný v postapoštolskom období. V Liste Jakuba nie je žiadna zmienka o zničení alebo o blížiacom sa zničení Jeruzalema, ale prevláda očakávanie blížiaceho sa druhého príchodu Krista, ktoré bolo charakteristické práve pre prvú generáciu kresťanov.

Aj obraz neveriacich boháčov, ktorí utláčajú chudobných, je v súlade s opisom židovského historika Jozefa Flavia (37 – 100 n. l.) vo svojej 20. knihe Židovských starožitností (8:8 a 9:2) o čase bezprostredne po Ježišovi Kristovi.

List Jakuba neobsahuje jedinú narážku na existenciu kresťanov nežidovského pôvodu ani sa nijako nezmieňuje o sporoch s dodržiavaním židovských zvykov, čo naznačuje, že mohol byť napísaný ešte v čase, keď medzi kresťanmi prevládali tí židovského pôvodu.

 

Tento Jakub, aj keď nepatril medzi pôvodných apoštolov, je podľa Pavla očitým svedkom Ježiša Krista po zmŕtvychvstaní.

Hlavným dôvodom spochybňovania kánonicity Listu Jakuba je nedostatok prednicejských svedectiev. Najstaršie dochované priame svedectvo o ňom máme až zo začiatku 3. stor. n. l. od Origena z Alexandrie (185 – 253 n. l.). To však môže byť dôsledkom toho, že List Jakuba je silne židovskej povahy a je venovaný kresťanom židovského pôvodu. Podobne ako Pavol bol menej známy kresťanom v Judey, Jakub mohol byť menej známy kresťanom nežidovského pôvodu. Preto nemusel byť až tak rozšírený v nežidoskej komunite.

Na druhej strane List Jakuba bol súčasťou najstaršieho dochovaného sýrskeho prekladu Svätého Písma Pešity (okolo 401 – 450 n. l.) na rozdiel od iných sporných spisov ako 2 Pt, 2 Jn, 3 Jn, Júd a ZjvJn. To dosvedčuje jeho široké používanie práve na východe.

 

Nakoľko List Jakuba neobsahuje nič, čo by jeho pravovernosť spochybňovalo, možno predpokladať, že skutočne zachytáva učenie Ježiša Krista formou jeho priameho pretlmočenia a nie je dôvod ho nezahrnúť do kánonu.

Prvý list Petra

Autor spisu Prvý list Petra sám seba považuje za apoštola Petra, pričom apoštolské autorstvo tohto spisu nebolo spochybňované.

 

Spis taktiež obsahuje ďalšie znaky toho, že bol napísaný v apoštolskej dobe.

 

Podľa Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) používa svedectvo Prvého listu Petra už Papias z Hierapolisu (60 – 130 n. l.) a výrazné je ale aj jeho používanie u Polykarpa zo Smyrny (69 – 155 n. l.), čo dosvedčuje jeho možný apoštolský pôvod. Spis bol teda už od začiatku 2. stor. n. l. všeobecne akceptovaný a v žiadnom dochovanom prednicejskom svedectve nebol spochybňovaný. Nakoľko Prvý list Petra neobsahuje nič, čo by jeho pravovernosť spochybňovalo, možno predpokladať, že skutočne zachytáva učenie Ježiša Krista formou jeho priameho pretlmočenia a nie je dôvod ho nezahrnúť do kánonu.

Druhý list Petra

Autor Druhého listu Petra sa odvoláva na Pavlove spisy ako na „norma normans“, sám preto nemôže byť „norma normans“.

 

Druhý list Petra je navyše z postapoštoloskej doby, a teda nespĺňa kritérium apoštolstva, o čom svedčí fakt, že odporúča pamätať na učenie apoštolov, ako keby medzi nich sám nepatril.

 

Najstaršie dochované priame svedectvo o Druhom liste Petra máme až zo začiatku 3. stor. n. l. od Origena z Alexandrie (185 – 253 n. l.), ktorý mal tiež pochybnosti o jeho autenticite.

Cirkevné dejiny 6:25 Peter však, na ktorom je vybudovaná Kristova cirkev a ktorú nepremôžu pekelné brány, zanechal len jeden uznávaný list. Má byť však od neho aj druhý list. Je totiž o tom pochybnosť.

Vzhľadom na to, že autorom má byť samotný apoštol Peter, známy medzi kresťanmi židovského aj nežidovského pôvodu, spochybňuje to jeho autenticitu. Táto pochybnosť navyše pretrvávala aj v ďalších storočiach, napr. Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.) napísal, že sa zachovala tradícia, že nepatrí do kánonu Nového Písma.

Cirkevné dejiny 3:3 Petrov list zvaný prvý všetci uznávajú za pravý. Aj starší cirkevní učitelia ho ako pravý používali vo svojich vlastných spisoch. Čo sa týka takzvaného druhého listu, zachovala sa nám tradícia, že nepatrí k novozákonným knihám. Napriek tomu sa však mnohým zdal užitočný a bol preto s ostatnými spismi usilovne čítaný.

 

Nakoľko Druhý list Petra nespĺňa kritérium apoštolstva, a teda ani nezachytáva očité svedectvo učenia Ježiša Krista či už formou jeho priameho pretlmočenia alebo nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali a odvoláva sa na iné spisy ako na „norma normans“, nemôže byť zahrnutý do kánonu.

Prvý list Jána

Prvý list Jána má veľa štylistických aj obsahových podobností s Evanjelium podľa Jána, preto panuje väčšinový názor, že oba spisy mohol napísať rovnaký autor. Samotný autor Prvého listu Jána sa navyše pokladá za očitého svedka.

 

Podľa Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) používa svedectvo Prvého listu Jána už Papias z Hierapolisu (60 – 130 n. l.), čo dosvedčuje jeho možný apoštolský pôvod. Spis bol teda už od začiatku 2. stor. n. l. všeobecne akceptovaný a v žiadnom dochovanom prednicejskom svedectve nebol spochybňovaný. Nakoľko Prvý list Jána neobsahuje nič, čo by jeho pravovernosť spochybňovalo, možno predpokladať, že skutočne zachytáva učenie Ježiša Krista formou jeho priameho pretlmočenia a nie je dôvod ho nezahrnúť do kánonu.

Druhý a Tretí list Jána

Druhý a Tretí list Jána majú veľa štylistických aj obsahových podobností, preto panuje väčšinový názor, že oba spisy mohol napísať rovnaký autor. Autor oboch sa však prezentuje len ako „starší“ a nie ako apoštol.

Preto sa niektorí domnievajú, že autor nebol v skutočnosti apoštol Ján, ale presbyter Ján. Napr. Hieronym zo Stridonu (347 – 420 n. l.) odvolávajúc sa na Papia z Hierapolisu (60 – 130 n. l.), ktorého diela sa nám však už nedochovali.

O slávnych mužoch 9 Zvyšné dva, z ktorých prvý je Starší pre vyvolenú pani a jej deti a druhý Starší milovanému Gáiovi, ktorého ja milujem v pravde, sú dielom presbytera Jána, na pamiatku ktorého je ďalší hrob zobrazený v Efeze dodnes, hoci niektorí si myslia, že existujú dva pamätníky toho istého evanjelistu Jána.

O slávnych mužoch 18 Papias, žiak Jána, biskupa z Hierapolisu v Ázii, napísal iba päť zväzkov, ktoré nazval Výklad slov nášho Pána, v ktorých, keď vo svojom predhovore tvrdil, že sa neriadi rôznymi názormi, ale má apoštolov za autoritu, povedal: „Zvažoval som, čo povedali Ondrej a Peter, čo Filip, čo Tomáš, čo Jakub, čo Ján, čo Matúš alebo ktokoľvek iný z učeníkov nášho Pána, čo tiež Aristión a starší Ján, učeníci Pánovi, ani nie tak, že musím čítať ich knihy, ale že ich živý hlas je počuť až dodnes v samotných autoroch.“ Z tohto zoznamu mien sa zdá, že Ján, ktorý je zaradený medzi učeníkov, nie je ten istý ako starší Ján, ktorého vo svojom súpise zaraďuje za Aristiona. Hovoríme to navyše kvôli vyššie spomenutému názoru, kde zaznamenávame, že mnohí vyhlasujú, že posledné dva Jánove listy nie sú dielom apoštola, ale presbytera.

Teóriu o existencii presbytera Jána dosvedčuje aj Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.), taktiež odvolávajúc sa na Papia z Hierapolisu (60 – 130 n. l.).

Cirkevné dejiny 3:40 Papias sám v predslove k svojim knihám uvádza, že nevidel ani nepočul svätých apoštolov. Tvrdí však, že prijal učenie viery od priateľov apoštolov. Hovorí toto: „Neľutujem, že som ti vysvetlil a tým aj potvrdil pravdu toho, čo som od starších jasne spoznal a dobre si zapamätal. Nepočúval som ako mnohí tých, čo veľa hovoria, ale tých, ktorí učili pravdu. Rovnako som sa nepridržiaval tých, ktorí prinášali cudzie učenie, ale tých, ktorí od samého Pána prinášali pravé učenie. Ak som sa stretol s niekým, ktorý sa stýkal so staršími, podrobne som sa vypytoval, čo hovorili apoštoli: Čo povedal Ondrej, čo Peter, čo Filip, Tomáš či Jakub, Ján alebo Matúš či iný z učeníkov Pána, čo kázali učeníci Pána Aristión a presbyter Ján. Neveril som, že mi napísané knihy viac pomôžu ako živý hlas živých ľudí.“ Tu treba poznamenať, že Papias uvádza meno Jána dvakrát. Prvého menuje v súvislosti s Petrom, Jakubom, Matúšom a ostatnými apoštolmi. Tým jasne označuje evanjelistu Jána. Druhého Jána však uvádza medzi tými, ktorí nie sú apoštolmi, uvádza ho až za Aristionom a nazýva ho jasne presbyterom.

 

Neapoštolský pôvod dosvedčuje aj fakt, že jeden zo starších cirkvi menom Diotrefes neuznáva autoritu autora listov. Ak by však autor týchto dvoch listov žil ešte v časoch apoštolov, t. j. bol by ako starší dosadený apoštolmi, či by bol priamo očitý svedok Ježiša Krista, tobôž samotný apoštol Ján, je nepravdepodobné, že by jeho autorita bola takto spochybňovaná.

Spory o vedenie zborov totiž prišli až v postapoštolskej dobe, čo dosvedčuje napríklad Klement Rímsky (35 – 99 n. l.) vo svojom liste Korintskej cirkvi.

1 Klem 44:1-3 Aj naši apoštoli vedeli skrze nášho Pána Ježiša Krista, že kvôli biskupskému úradu vzniknú spory. Preto obdarení darom dokonalej predvídavosti ustanovili zhora menovaných a potom tiež ustanovili, aby po ich smrti prevzali ich službu ďalší osvedčení muži. O tých, ktorí boli ustanovení od apoštolov a o ďalších, ktorí boli s vedomím cirkvi od nástupcov apoštolov ustanovení a ktorí slúžia Kristovmu stádu radi, pokorne, neohrozene a nie remeselne a ktorým všetci po dlhú dobu dávajú najlepšie vysvedčenie, súdime, že sú nespravodlivo zbavovaní úradu.

Autor Druhého a Tretieho listu Jána bol preto z najväčšou pravdepodobnosťou len žiak apoštolov a listy napísal už po ich smrti.

 

Nakoľko Druhý a Tretí list Jána nespĺňajú kritérium apoštolstva, a teda ani nezachytávajú očité svedectvo učenia Ježiša Krista či už formou jeho priameho pretlmočenia alebo nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali, nemôžu byť zahrnuté do kánonu.

List Júdu

Autor Listu Júdu nepovažuje sám seba za apoštola a odvoláva sa na ich slová ako na „norma normans“.

 

Nakoľko List Júdu nespĺňa kritérium apoštolstva, a teda ani nezachytáva očité svedectvo učenia Ježiša Krista či už formou jeho priameho pretlmočenia alebo nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali, nemôže byť zahrnutý do kánonu.

Zjavenie Jána

Zjavenia Jána je charakterom zjavenie, ktoré podľa samotného spisu dal Ježiš Kristus skrz anjela nejakému Jánovi.

Svojim charakterom tak nepatrí do kánonu, nakoľko nezachytáva očité svedectvo učenia Ježiša Krista či už formou jeho priameho pretlmočenia alebo nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali. Bolo odovzdané niekoľko desiatok rokov po Ježišovom nanebovstúpení. Nie je preto žiaden dôvod sa domnievať, že obsahuje nejaké pridané učenie potrebné pre našu spásu, inak by toto dôležité učenie chýbalo kresťanom, ktorí žili pred týmto zjavením. Navyše keďže ide o individuálne predanie učenia len jednej osobe, nie je verifikovateľné, a teda Zjavenie Jána ani nemôže byť použité ako „norma normans“.

 

Autor Zjavenia Jána sa navyše prezentuje len ako „služobník“ a nie ako apoštol. Preto sa niektorí domnievajú, že autor nebol v skutočnosti apoštol Ján, ale nejaký iný Ján. Spochybnenie apoštolského pôvodu bolo už v 2. stor. n. l. Napr. podľa svedectva Dionýza z Korintu (okolo 155 – 190 n. l.) bol apoštolský pôvod spochybňovaný už jeho predchodcami.

Cirkevné dejiny 7:25 Niektorí z našich predchodcov vyhlásili túto knihu za nepravú a úplne ju zavrhli. Vyvracali kapitolu za kapitolou a ukazovali, že kniha je nezrozumiteľná bez akéhokoľvek vnútorného spojenia. Tiež nadpis knihy vyhlasujú za nesprávny. Hovorili, že to nie je žiadne Jánovo dielo a tiež vôbec nie zjavenie, pretože všetko je zahalené hustým závojom nezrozumiteľnosti. Žiadny apoštol, áno, ani žiadny svätý pravoverný muž, že nenapísal túto knihu, ale Cerinthus, ktorý založil po ňom nazvanú sektu. Cerinthus vraj chcel tým len dať svojim myšlienkam hodnoverné meno. ... Že sa teda volá Ján a že spis je od nejakého Jána, to nepopieram. Dochádzam k tomu, že je to dielo svätého Bohom omilosteného muža. Nerád by som priznal, že tento muž je apoštolom, Zebedeovým synom, Jakubovým bratom, ktorý napísal evanjelium zvané Jánovo evanjelium a katolícky list. Zo spôsobu vyjadrovania ako aj z celého usporiadania uzatváram, že autorom nie je jeden a ten istý človek.

 

Nakoľko Zjavenia Jána nezachytáva verifikovateľné očité svedectvo učenia Ježiša Krista či už formou jeho priameho pretlmočenia alebo nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali a nič ani nedosvedčuje jeho apoštolský pôvod, nemôže byť zahrnuté do kánonu.

Evanjelium podľa Hebrejov

Dnes je všeobecne zastávaný názor, že exitovali najmenej tri evanjeliá písané v hebrejčine alebo hebrejským písmom. Ani jedno sa nám však už nedochovalo. Podľa dochovaných svedectiev ich používatelia o nich tvrdili, že je to pôvodné Evanjelium podľa Matúša, o ktorom sa predpokladalo, že bolo pôvodne napísané v hebrejčine vychádzajúc zo svedectva Papiasa z Hierapolisu (60 – 130 n. l.).

Cirkevné dejiny 3:40 O Matúšovi uvádza toto: „Matúš písal výroky Pána v hebrejčine, a každý, kto ich prekladal, prekladal ich, ako len mohol najlepšie“.

 

Podľa Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) navyše Evanjelium podľa Hebrejov už Papias z Hierapolisu (60 – 130 n. l.) nielen poznal, ale aj používal, teda mohlo mať skutočne apoštolský pôvod.

Cirkevné dejiny 3:40 Rozpráva však aj o akejsi žene, ktorá bola pred Pánom obvinená z mnohých hriechov. To je vzaté z Evanjelia podľa Hebrejov. Zdá sa, že aj toto stojí za zaznamenanie.

Všetky neskoršie prednicejské svedectvá od Klementa z Alexandrie (150 – 215 n. l.), Origena z Alexandrie (185 – 253 n. l.) a Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) však upozorňujú, že Evanjelium podľa Hebrejov nie je súčasťou ortodoxnej tradície.

 

Z evanjelií písaných v hebrejčine sa nám už dochovali iba úryvky v dielach Klementa z Alexandrie (150 – 215 n. l.), Origena z Alexandrie (185 – 253 n. l.), Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.), Hieronyma zo Stridonu (347 – 420 n. l.), Didyma z Alexandrije (313 – 398 n. l.) a Epifánia zo Salaminy (315 – 403 n. l.). Nakoľko však samotné spisy už nemáme, nedajú sa použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňali kritérium apoštolstva.

Evanjelium podľa Egypťanov

Ako aj samotný názov Evanjelia podľa Egypťanov naznačuje, ide o anonymné evanjelium, ktorému žiaden konkrétny autor ani časom nebol pridelený. Nie je preto možné verifikovať jeho apoštolský pôvod.

 

Navyše všetky priame prednicejské svedectvá – t. j. od Klementa z Alexandrie (150 – 215 n. l.), Hippolyta z Ríma (170 – 235 n. l.) a Origena z Alexandrie (185 – 253 n. l.) – o Evanjeliu podľa Egypťanov dosvedčujú, že sa nepoužívalo ortodoxnými cirkevnými autoritami. Jeho nepoužívanie v ortodoxnej tradícii dosvedčuje aj mlčanlivosť Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) o tomto spise. Nie je preto dôvod sa domnievať, že by Evanjelium podľa Egypťanov spĺňalo kritérium apoštolstva.

 

Evanjelium podľa Egypťanov sa nám ani nedochovalo. Dochovali sa z neho iba úryvky v dielach Klementa z Alexandrie (150 – 215 n. l.). Nakoľko samotný spis už nemáme, nedá sa použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

Evanjelium podľa Petra

Autor Evanjelia podľa Petra sám seba považuje za apoštola Petra.

PtEv 14:3 Ja, Šimon Peter a môj brat Ondrej sme vzali svoje siete a odišli sme k moru. A bol s nami Lévi, syn Alfeov, ktorého Pán ...

Viaceré údaje v spise však naznačujú, že ním nie je. Autor spisu napr. používa označenie nedele ako „deň Pána“. Najskoršie záznamy o takomto označovaní nedele však pochádzajú až z postapoštolskej doby. Apoštol Peter bol navyše pôvodom Žid a Židia vrátane samotného Ježia svätili sobotu.

PtEv 9:2 V noci, keď svital deň Pána, zatiaľ čo boli na stráži vždy dvaja vojaci, zaznel z neba mocný hlas.

PtEv 12:1 Ráno v deň Pána Mária z Magdaly, učeníčka Pána, ktorá predtým v strachu pred Židmi, ktorí vzplanuli hnevom, neurobila u hrobu Pána to, čo spravidla robia ženy nad zomretými, ktorých milovali,

Autor tiež nemá dostatočné znalosti o vtedajšej židovskej realite, čo je v rozpore s tým, že autor má byť pôvodom Žid. Autor píše, že židovskí starší nocovali pri hrobe Ježiša. Vzhľadom na vtedajšie židovské názory na nečistotu mŕtvol je vysoko nepravdepodobné, by to skutočne urobili.

PtEv 10:1 Keď to oni vojaci zbadali, prebudili stotníka a starších. Aj oni tam boli na stráži.

Všetko sú to však nepriame dôkazy spochybňujúce Petrovo autorstvo, nedá sa tak len na základe nich vylúčiť možný apoštolský pôvod.

 

Podľa Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) však Evanjelium podľa Petra žiaden pisateľ ortodoxnej tradície ani z tých starších ani z jeho doby nepoužil.

Cirkevné dejiny 3:3 Avšak spisy, ktoré majú titul Skutky Petrove, Evanjelium Petrovo, Kázanie a Zjavenie Petra, nie sú, ako vieme, vôbec počítané ku katolíckym spisom, pretože žiadny cirkevný spisovateľ ani z tých starších ani z našej doby ich ako svedectvo nepoužil.

Cirkevné dejiny 3:26 Takto možno ľahko rozoznať pravé od tých, ktoré pod menom apoštola priviedli na svet heretici. Tu patrí Evanjelium Petra, Tomáša, Mateja a ešte niektoré iné ako Skutky Ondreja, Jána a ostatných apoštolov. O týchto spisoch sa ani jeden pravoverný cirkevný učiteľ vo svojich prácach nezmienil.

Ani ďalšie dochované prednicejské svedectvá nedosvedčujú jeho používanie cirkevnými autoritami. Nie je preto dôvod sa domnievať, že by Evanjelium podľa Petra spĺňalo kritérium apoštolstva.

 

Evanjelium podľa Petra taktiež obsahuje viaceré alegórie, ako napr. obrie hlavy anjelov a Ježiša siahajúce až k nebu, či pohybujúci sa a rozprávajúci kríž, ktoré potenciálne očité svedectvo robia nedôveryhodným, a preto nemôže byť použitý ako „norma normans“.

PtEv 10:2-5 Zatiaľ čo rozprávali, čo zbadali, uvideli zase vychádzať z hrobu troch mužov, dva (z nich) podopierali jedného a kríž ich nasledoval; a hlavy tých dvoch siahali až k nebu a hlava toho, ktorého viedli za ruku, presahovala nebesia. I počuli hlas z nebies hovoriaci: „Kázal si zosnulým?“ A od kríža bola počuť odpoveď: „Áno.“

 

Evanjelium podľa Petra sa nám ani celé nedochovalo. Nie je preto možné použiť ako „norma normans“ niečo, o čom ani nevieme, čo obsahuje. Napr. Origenes z Alexandrie (185 – 253 n. l.) v kontexte k Ježišovým súrodencom spomína Evanjelium podľa Petra.

Komentár k Matúšovi 10:17 Ale niektorí hovoria, opierajúc sa o tradíciu v Evanjeliu podľa Petra, ako je označené, alebo Kniha Jakuba, že bratia Ježiša boli synovia Jozefa od predchádzajúcej manželky, ktorú si vzal pred Máriou.

V dochovaných častiach nám známeho Evanjelia podľa Petra sa nič v tomto kontexte nespomína. Nie je preto ani jasné, či sa toto svedectvo vzťahuje k rovnakému spisu.

Skutky Pavla

Skutky Pavla obsahujú alegórie, ako napr. rozprávajúci lev, ktoré potenciálne zachytenie očitého svedectva robia nedôveryhodným, a preto nemôžu byť použité ako „norma normans“.

SkPv O pokrstenom levovi A Pavol odišiel k hore. A keď tam išiel, našiel leva a jeho výška bola dvanásť lakťov a veľkosť ako veľkosť koňa. A on stretol Pavla a pozdravili sa navzájom, akoby sa poznali. A lev povedal Pavlovi: „Vitaj, Pavol, služobník Boha a apoštol Pána Ježiša Krista! Mám jednu vec, o ktorú ťa žiadam, aby si pre mňa urobil.“ A Pavol mu povedal: „Hovor, ja budem poslúchať.“ A lev povedal: „Uveď ma do veľkých vecí kresťanských.“ A Pavol ho vzal a uviedol ho do veľkých vecí kresťanských. A keď dokončil zákon siedmeho dňa, popriali si vzájomne šťastnú cestu. A Pavol sa opäť vrátil o mesta.

 

Okrem toho Skutky Pavla pozostávajú z viacerých častí, napr. Skutky Pavla a Thekly, Tretí list Korinťanom, Martyrium Pavla a ďalšie dnes už nie úplne dochované príbehy. Pričom niektoré z nich, minimálne Tretí list Korinťanom, kolovali nezávisle a predpokladá sa, že boli do Skutkov Pavla pridané dodatočne. Nakoľko dnes už nevieme, ktoré časti zo Skutkov Pavla sú pôvodné a niektoré z nich sa nám už celé nedochovali, nie je preto možné použiť ako „norma normans“ niečo, o čom ani nevieme, čo obsahuje.

 

Navyše najstaršie dochované priame svedectvo o Skutkoch Pavla je od Tertulliana z Ríma (155 – 222 n. l.) vo vzťahu k presbyterovi v Malej Ázii, ktorý tieto Skutky „z lásky k Pavlovi“ spísal a zaštítil jeho menom a po svojom priznaní k autorstvu bol zbavený svojho úradu.

O krste 17 Ale ak isté Skutky Pavla, ktoré sú falošne tak pomenované, tvrdia, že príklad Thecly povoľuje ženám učiť a krstiť, nech ľudia vedia, že v Ázii ten presbyter, ktorý zostavil tento dokument s úmyslom pridať k sláve Pavla zo svojho vlastného, bol odhalený a hoci sa priznal, že to urobil z lásky k Pavlovi, bol zbavený svojej funkcie.

Nakoľko ide o najstaršie dochované svedectvo k tomuto spisu, nie je dôvod sa domnievať, že neskoršie svedectvá na spis s rovnakým názvom by sa vzťahovali na nejaký starší spis, ktorý by spĺňal kritérium apoštolstva.

Tretí list Korinťanom

Autor Tretieho listu Korinťanom, ktorý sa predstavuje ako Pavol z Tarzu, uvádza, že učenie Ježiša Krista prijal od apoštolov.

3 Kor 1:4 Ja totiž som vám na počiatku predal to, čo som taktiež prijal od apoštolov predo mnou, ktorí boli po celý čas s Ježišom Kristom.

Pavol z Tarzu však vo svojom Liste Galaťanom uvádza, že učenie Ježiša Krista neprijal od apoštolov, ale priamo od Ježiša skrz zjavenie.

 

Najstaršie svedectvá k Tretiemu listu Korinťanom sú navyše až zo 4. stor. n. l. od pisateľov aramejsko-mezopotámskej tradície Afraháta (270 – 345 n. l.) a Efréma Sýrskeho (306 – 373 n. l.). Spis je však podľa slov jeho autora určení cirkvi v Korinte v Grécku. Nemá ísť tak o jedinečný spis pochádzajúci z misijnej činnosti apoštolov mimo územia Rímskej ríše, ktorý sa v grécko-latinskej tradícii len nemusel rozšíriť.

List Barnabáša

Autor Listu Barnabáša cituje ako „norma normans“ Ježišov výrok, ktorý sa z dochovaných spisov nachádza len v Evanjelium podľa Matúša, sám preto nemôže byť „norma normans“.

Barn 14:4 A ešte sa, bratia, zamyslite nad týmto: Videli ste, že koľko bolo v Izraeli znamení a zázrakov a predsa ich Hospodin opustil. Nezabudnite ako hovorí Písmo: Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.

 

List Barnabáša navyše sám naznačuje, že vznikol až v postapoštolskej dobe, nakoľko je v ňom zmienka, ktorá a zvykne považovať za odkaz na zničenie druhého chrámu v Jeruzaleme v roku 70 n. l.

Barn 16:3-4 A konečne hovorí: „Hľa, ktorí zborili chrám tento, sami ho budú stavať“. Stalo sa. Viedli vojny a ich nepriatelia ho zborili. Teraz oni sami aj pomocníci nepriateľov ho budú znova stavať.

 

Nakoľko sa List Barnabáša odvoláva na iné spisy ako na „norma normans“ a pravdepodobne nespĺňa ani kritérium apoštolstva, nemôže byť zahrnutý do kánonu.

Učenie apoštolov

Učenie apoštolov je anonymný traktát. Podľa samotného spisu je to „učenie Pána, hlásané národom dvanástimi apoštolmi“. Sám autor teda naznačuje, že spis nie je od konkrétneho apoštola, ale ide o nejaké zhrnutie ich učenia. Nie je preto možné verifikovať jeho apoštolský pôvod. Navyše najstaršie dochované priame svedectvo o Učení apoštolov je až od Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) a aj ten ho radí medzi nepravé spisy.

Cirkevné dejiny 3:26 Medzi nepravé je nutné počítať Skutky Pavlove, takzvaného Pastiera, Zjavenie Petra, okrem týchto list, ktorý nesie meno Barnabáša a takzvané Učenie apoštolov.

Nie je preto dôvod sa domnievať, že by Učenie apoštolov spĺňalo kritérium apoštolstva.

 

Autor sa sám datuje do postapoštolskej doby. Napr. používa označenie nedele ako „deň Pána“. Najskoršie záznamy o takomto označovaní nedele však pochádzajú až z postapoštolskej doby.

DidApoš 14:1 V deň Pána sa zhromažďujte, lámajte chlieb a ďakujte. Najprv sa však vyznajte zo svojich hriechov, aby vaša obeť bola čistá.

Navyše dáva inštrukcie, ako rozpoznať pravých apoštolov, ktorým sa myslia už hlásatelia evanjelia v postapoštolskej dobe. V dobe očitých svedkov totiž je „norma normans“ samotné očité svedectvo a nedalo by sa ich učenie overovať cez inú „norma normans“.

DidApoš 11:3-6 Čo sa týka apoštolov a prorokov, konajte podľa učenia evanjelia takto: Každý apoštol k vám prichádzajúci nech je prijatý ako Pán. Nezostane u vás viac ako jeden deň. Ak by to bolo potrebné, zostal by aj druhý deň. Ak by zostal aj tretí deň, je to falošný prorok. Odchádzajúci apoštol nech si vezme iba chlieb a to na tak dlho, kým niekde neprenocuje. Ak by žiadal striebro, je to falošný prorok.

 

Autor Učenia apoštolov sa taktiež odvoláva na nemenované písomné evanjelium ako „norma normans“, sám tak nemôže byť „norma normans“.

DidApoš 15:3-4 Napomínajte sa navzájom nie v hneve, ale v miernosti, ako to máte v evanjeliu. Kto sa previní voči druhému, kým neurobí pokánie, nikto s ním nehovorte, ani ho nepočúvajte. Modlite sa a almužny i všetky skutky konajte tak, ako máte v evanjeliu nášho Pána.

 

Nakoľko Učenia apoštolov nespĺňa kritérium apoštolstva, a teda ani nezachytáva očité svedectvo učenia Ježiša Krista či už formou jeho priameho pretlmočenia alebo nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali a odvoláva sa na iné spisy ako na „norma normans“,  nemôže byť zahrnuté do kánonu.

Kázanie Petra

Podľa Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) žiaden pisateľ ortodoxnej tradície ani z tých starších ani z jeho doby Kázanie Petra nepoužil.

Cirkevné dejiny 3:3 Avšak spisy, ktoré majú titul Skutky Petrove, Evanjelium Petrovo, Kázanie a Zjavenie Petra, nie sú, ako vieme, vôbec počítané ku katolíckym spisom, pretože žiadny cirkevný spisovateľ ani z tých starších ani z našej doby ich ako svedectvo nepoužil.

Z dochovaných prednicejských svedectiev vieme, že ho užíval len Klement z Alexandrie (150 – 215 n. l.). Nie je preto dôvod sa domnievať, že by Kázanie Petra spĺňalo kritérium apoštolstva.

 

Kázanie Petra sa nám však nedochovalo. Dochovali sa z neho iba úryvky v dielach práve Klementa z Alexandrie (150 – 215 n. l.). Nakoľko samotný spis už nemáme, nedá sa použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

Zjavenie Petra

Autor Zjavenia Petra spomína bližšie nešpecifikovanú „knihu Pána Ježiša Krista“.

ZjvPt 16:4-6 A povedal mi môj Pán a Boh Ježiš Kristus: „Videl si patriarchov, a takéto je ich odpočinutie.“ A ja som sa zaradoval a uveril, že takáto (bude) česť a sláva tých, ktorí sú prenasledovaní pre moju spravodlivosť. A pochopil som, čo je napísané v knihe môjho Pána Ježiša Krista.

Jedným z možných vysvetlení je, že sa ňou myslí spis Evanjelium podľa Matúša, ktorú vo vete predtým autor citoval. Ak by to tak bolo, znamenalo by to, že spis Zjavenie Petra je podvrh, nakoľko by sa odkazovalo na spis, ktorý nemohol existovať v čase, v ktorom sa Zjavenie Petra údajne odohrávalo.

 

Petrovo autorstvo Zjavenie Petra bolo už v 2. stor. n. l. spochybňované Muratoriho kánonom (okolo 156 – 200 n. l.) a tieto pochybnosti v Ríme pretrvávali aj v 4. stor. n. l., čo dosvedčuje Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.).

 

Nakoľko sa nám dochovali dve nie úplne kompletné verzie – grécka a etiópska – ktoré sa medzi sebou značne líšia a nie je možné určiť, ktorá je bližšie k originálu, nedá sa spis Zjavenie Petra použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

Hermov Pastier

Hermov Pastier obsahuje rôzne videnia a od nejakého duchovného pastiera dostal aj príkazy a podobenstvá.

Videnie 1 1:4 Ako sa modlím, otvorilo sa nebo. Vidím tú ženu, po ktorej som túžil. Pozdravuje ma z neba: „Zdravím ťa, Herm,“ hovorí.

Videnie 2 1:3 Keď som sa prestal modliť, vidím pred sebou starú ženu, ako sa prechádza a číta z knižky. Tú som zbadal už vlani. Hovorí mi: „Môžeš to ohlásiť Božím vyvoleným?“. „Toľko si toho nemôžem zapamätať,“ hovorím jej, „daj mi však knižku, aby som to opísal“. „Vezmi si ju, ale vráť mi ju!“

Videnie 3 1:1 Bratia, mal som takéto videnie:

Videnie 4 1:1 Bratia, videnie ktoré som videl od predošlého po dvadsiatich dňoch, malo podobu utrpenia.

Príkazy úvod:7 Pastier, posol pokánia, mi prikázal toto napísať:

Svojim charakterom tak nepatrí do kánonu, nakoľko nejde o očité svedectvo učenia Ježiša Krista z čias jeho pôsobenia, ktoré odovzdal svojim učeníkom. Bolo odovzdané niekoľko desiatok rokov po Ježišovom nanebovstúpení a ešte k tomu niekomu inému ako apoštolovi a niekým iným ako Ježišom Kristom. Nie je preto žiaden dôvod domnievať sa, že obsahuje nejaké pridané učenie potrebné pre našu spásu, inak by toto dôležité učenie chýbalo kresťanom, ktorí žili pred týmito videniami a príkazmi. Navyše keďže ide o individuálne predanie učenia len jednej osobe, nie je verifikovateľné, a teda Hermov Pastier ani nemôže byť použitý ako „norma normans“.

 

Text Muratoriho kánonu (okolo 156 – 200 n. l.) sa navyše vo vzťahu k Hermovmu Pastieru zmieňuje, že je napísaný v jeho dobe bratom rímskeho biskupa Pia I. (okolo 140 – 154 n. l.): Pastiera naozaj napísal Hermas celkom nedávno, v súčasnej dobe, v meste Rím, keď sedel na katedre rímskej cirkvi ako biskup jeho brat Pius.“ Jeho apoštolský pôvod je preto prinajmenšom sporný.

 

Nakoľko Hermov Pastier nespĺňa kritérium apoštolstva ani nezachytáva očité svedectvo učenia Ježiša Krista či už formou jeho priameho pretlmočenia alebo nepriamo formou zachytenia toho, čo očití svedkovia o učení Ježiša Krista rozprávali, nemôže byť zahrnutý do kánonu.

Evanjelium podľa Tomáša

Evanjelium podľa Tomáša podľa samotného autora obsahuje tajné učenie.

TmEv Prológ Toto sú tajné výroky, ktoré povedal živý Ježiš a ktoré zapísal Didymos Júda Tomáš.

Nakoľko ide o tajné učenie predané len jednej osobe, nie je verifikovateľné, a teda Evanjelium podľa Tomáša nemôže byť použité ako „norma normans“.

 

Evanjelium podľa Tomáša obsahuje aj zjavne neautentické výroky Ježiša. Napr. Ježiš spomína Jakuba Spravodlivého.

TmEv Logion 12 Učeníci povedali Ježišovi: „Vieme, že od nás odídeš. Kto bude našim vodcom?“ Ježiš im povedal: „Kdekoľvek prídete, pôjdete k Jakubovi Spravodlivému, kvôli ktorému vzniklo nebo aj zem.“

Jakub Spravodlivý bol Ježišov brat, ktorý sa neskôr stal vodcom cirkvi v Jeruzaleme. Nie je isté, či prezývku „Spravodlivý“ dostal ešte počas svojho života, alebo sa mu tak začalo hovoriť až po jeho smrti. V každom prípade túto prezývku nemal počas Ježišovho pôsobenia a nie je preto dôvod, prečo by Ježiš o ňom hovoril tak, ako ho budú neskôr nazývať. Potenciálne očité svedectvo Evanjelia podľa Tomáša je tak nedôveryhodné, a preto nemôže byť použité ako „norma normans“.

 

Autor tiež nie je oboznámený s miestnou realitou danej doby. Napr. podľa neho údajne videli samaritána, ktorý nesie jahňa a ide do Judska.

TmEv Logion 60 (Videli) Samaritána, ktorý niesol jahňa a išiel do Judska. Povedal svojím učeníkom: „Ten s jahňaťom?“ Povedali mu: „Aby ho zabil (a) zjedol.“ Povedal im: „Kým žije, on ho nezje. Až ho zabije (a až) z neho bude mŕtvola.“ Povedali: „Inak to nemôže robiť“ Povedal im: „Vy sami si hľadajte miesto odpočinutia, aby ste sa nestali mŕtvolou (a) nezjedli vás.“

Pravdepodobne sa tým myslelo, že ho ide zrejme obetovať do chrámu v Jeruzaleme. Nie je však historicky doložené, že by Samaritáni chodili obetovať do jeruzalemského chrámu po roku 128 p. n. l., keď bol Jánom Hyrkánom (164 – 104 p. n. l.) vyvrátený ich chrám na hore Garazim. Je tiež nepravdepodobné, že by niekto išiel zo Samárie do Judska predať jediné jahňa. Autor Evanjelia podľa Tomáša tak nemohol byť apoštolom a spis tak nemôže spĺňať kritérium apoštolstva.

 

Navyše podľa Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) žiaden pisateľ ortodoxnej tradície ani z tých starších ani z jeho doby Evanjelium podľa Tomáša nepoužil.

Cirkevné dejiny 3:26 Takto možno ľahko rozoznať pravé od tých, ktoré pod menom apoštola priviedli na svet heretici. Tu patrí Evanjelium Petra, Tomáša, Mateja a ešte niektoré iné ako Skutky Ondreja, Jána a ostatných apoštolov. O týchto spisoch sa ani jeden pravoverný cirkevný učiteľ vo svojich prácach nezmienil.

Ani ďalšie dochované prednicejské svedectvá nedosvedčujú jeho používanie cirkevnými autoritami. Nie je preto dôvod sa domnievať, že by Evanjelium podľa Tomáša spĺňalo kritérium apoštolstva.

Evanjelium podľa Mateja

Podľa Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) žiaden pisateľ ortodoxnej tradície ani z tých starších ani z jeho doby Evanjelium podľa Mateja nepoužil.

Cirkevné dejiny 3:26 Takto možno ľahko rozoznať pravé od tých, ktoré pod menom apoštola priviedli na svet heretici. Tu patrí Evanjelium Petra, Tomáša, Mateja a ešte niektoré iné ako Skutky Ondreja, Jána a ostatných apoštolov. O týchto spisoch sa ani jeden pravoverný cirkevný učiteľ vo svojich prácach nezmienil.

Ani ďalšie dochované prednicejské svedectvá nedosvedčujú jeho používanie cirkevnými autoritami. Nie je preto dôvod sa domnievať, že by Evanjelium podľa Mateja spĺňalo kritérium apoštolstva.

 

Evanjelium podľa Mateja sa nám navyše už nedochovalo, ani žiaden úryvok z neho. Nakoľko samotný spis už nemáme, nedá sa použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

Kniha Jakuba

Knihu Jakuba podľa jej vlastný slov napísal Jakub, nevlastný starší brat Ježiša z Jozefovho predošlého manželstva. Ak by to tak bolo, autor by musel byť oboznámený s miestnou realitou danej doby. Viaceré údaje v spise to však preukázateľne vyvracajú. Napr. na viacerých miestach v spise sa vyskytuje označenie sviatku „Deň Pána“. Označenie sviatku Deň Pána však v židovskom prostredí neexistoval.

JakEv 1:1-2 V Dejinách dvanástich izraelských kmeňov bol Joachim, veľmi bohatý človek – odovzdával Pánovi dvojnásobné dary a hovoril: „To čo mám navyše, pripadne všetkému ľudu, a čo slúži k môjmu očisteniu, pripadne Pánovi, aby sa nado mnou zľutoval.“ Prišiel veľký deň Pána a synovia Izraela prinášali svoje dary.

JakEv 2:2 A prišiel veľký deň Pána a jej slúžka Judith povedala: „Ako dlho sa budeš v duši trápiť? Veď prišiel veľký deň Pána a nesmieš byť smutná. Vezmi si túto stuhu do vlasov, ktorú mi dala dozorkyňa v dielne. Ja si ju vziať nemôžem, pretože som slúžka a táto stuha je ako pre kráľovnú.“

Taktiež obmedzovania Joachima odovzdať dary kvôli bezdetnosti nemá žiadne opodstatnenie.

JakEv 1:1-2 V Dejinách dvanástich izraelských kmeňov bol Joachim, veľmi bohatý človek – odovzdával Pánovi dvojnásobné dary a hovoril: „To čo mám navyše, pripadne všetkému ľudu, a čo slúži k môjmu očisteniu, pripadne Pánovi, aby sa nado mnou zľutoval.“ Prišiel veľký deň Pána a synovia Izraela prinášali svoje dary. Proti nemu sa však postavil Ruben: „Nemáš právo ako prvý odovzdať svoje dary,“ povedal, „pretože z teba nevzišlo Izrealu semeno.“

Podobne tiež vychovávanie dievčat v jeruzalemskom chráme nemá opodstatnenie ani nie je historicky doložené, že by niečo také bolo možné.

JakEv 8:1 A rodičia odišli plní údivu, vzdávali Pánu Bohu chválu, že sa ich dcéra neobrátila späť. Mária rástla v chrámu ako holubica a prijímala potravu z rúk anjela.

A v poslednej rade ide o samotnú neistotu polohy Betlehema, kde sa narodil Ježiš. V 21. kapitole sa píše, že sa chystá vydať do Judey.

JakEv 21:1 A Jozef sa prichystal, že sa vydá do Judey. V Júdskom Betleheme nastal veľký rozruch: prišli mágovia a hovorili: „Kde je ten júdsky kráľ, ktorý sa narodil? Videli sme na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť.“

Avšak v 17. kapitole už išiel do júdskeho Betlehema a v 18. kapitole už v ňom bol.

JakEv 17:1 Prišiel potom rozkaz od kráľa Augusta, aby sa všetci zapísali v júdskom Betleheme. „Vezmem synov a pôjdeme sa zapísať,“ povedal Jozef. „Ale čo s tým dievčaťom? Ako ju mám dať zapísať? Ako svoju ženu? Však by som sa hanbil. Alebo ako dcéru? Všetci synovia Izraela vedia, že to moja dcéra nie je! Nech sa v tú chvíľu stane, čo bude chcieť Pán!“

JakEv 18:1 Potom našiel jaskyňu a tam ju zaviedol a nechal u nej synov a vydal sa hľadať pôrodnú babu Židovku v okolí Betlehema.

Autor Knihy Jakuba preukázateľne nie je oboznámený s miestnou realitou danej doby, a teda nemohol byť autorom starší nevlastný brat Ježiša Jakub. Spis tak nemôže spĺňať kritérium apoštolstva.

 

Navyše jediné prednicejské svedectvo je od Origena z Alexandrie (185 – 253 n. l.), ktorý dosvedčuje, že sa nepoužívala ortodoxnými cirkevnými autoritami. Jej nepoužívanie v ortodoxnej tradícii dosvedčuje aj mlčanlivosť Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) o tomto spise. Nie je preto dôvod sa domnievať, že by Kniha Jakuba spĺňala kritérium apoštolstva.

Evanjelium podľa Judáša

Evanjelium podľa Judáša podľa samotného autora obsahuje tajné učenie.

JudEv 33 Toto je tajné posolstvo súdu, ktoré Ježiš hovoril s Judášom Iškariotským počas obdobia ôsmich dní, tri dni predtým, než oslavoval Veľkú noc.

Nakoľko ide o tajné učenie predané len jednej osobe, nie je verifikovateľné, a teda Evanjelium podľa Judáša nemôže byť použité ako „norma normans“.

 

Navyše jediné dochované svedectvo o Evanjeliu podľa Judáša je od Ireneja z Lyonu (130 – 202 n. l.), ktorý však dosvedčuje, že sa nepoužívalo ortodoxnými cirkevnými autoritami.

Proti herézam 1:31:1 A to vraj Judáš zradca dobre vedel, a pretože on sám lepšie ako iní pravdu bol poznal, to isté aj tajomstvo zrady vykonal; tak skrze neho stalo sa rozpojenie všetkých pozemských i nebeských vecí. Aj uvádzajú tomu podobný spis, nazývajúc ho Evanjeliom Judášovým.

Jeho nepoužívanie v ortodoxnej tradícii dosvedčuje aj mlčanlivosť Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) o tomto spise. Nie je preto dôvod sa domnievať, že by Evanjelium podľa Judáša spĺňalo kritérium apoštolstva.

 

Okrem toho sa nám Evanjelium podľa Judáša ani celé nedochovalo. Nie je preto možné použiť ako „norma normans“ niečo, o čom ani nevieme, čo obsahuje.

Evanjelium Pravdy

Ako aj samotný názov Evanjelia Pravdy naznačuje, ide o anonymnú homíliu, ktorej žiaden konkrétny autor ani časom nebol pridelený. Nie je preto možné verifikovať jeho apoštolský pôvod.

 

Jediné svedectvo o Evanjeliu Pravdy je od Ireneja z Lyonu (130 – 202 n. l.) vzťahujúci sa na spis napísaný v jeho dobe stúpencami Valentína z Egypta (100 – 160 n. l.).

Proti herézam 3:11:9 Stúpenci potom Valentina, ktorí bez všetkej bázne svoje spisy vydávajú, vychvaľujú sa, akoby viac mali evanjelií, než ich je. Dokonca k takej drzosti dospeli, že jeden spis, nedávno od nich vydaný, Evanjeliom Pravdy nazývajú, hoci v ničom sa neporovnáva s evanjeliami apoštolov, tak že u nich ani evanjelium neostáva bez rúhania.

Nakoľko neexistuje iné svedectvo, ktoré by dosvedčovalo možný apoštolský pôvod, nie je dôvod sa domnievať, že by Evanjelium Pravdy spĺňalo kritérium apoštolstva.

Evanjelium podľa Dvanástich apoštolov

Jediné prednicejské svedectvo k Evanjeliu podľa Dvanástich apoštolov je od Origena z Alexandrie (185 – 253 n. l.), ktorý však dosvedčuje, že sa nepoužívalo ortodoxnými cirkevnými autoritami. Jeho nepoužívanie v ortodoxnej tradícii dosvedčuje aj mlčanlivosť Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.) o tomto spise. Nie je preto dôvod sa domnievať, že by Evanjelium podľa Dvanástich apoštolov spĺňalo kritérium apoštolstva.

 

Evanjelium podľa Dvanástich apoštolov sa nám navyše už nedochovalo, ani žiaden úryvok z neho. Nakoľko samotný spis už nemáme, nedá sa použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

Evanjelium podľa Basilida

Ako aj samotný názov Evanjelium podľa Basilida naznačuje, ide o evanjelium, napísané Basilidom z Antiochie (okolo 117 – 138 n. l.). To dosvedčuje aj jediné svedectvo o tomto spise od Origena z Alexandrie (185 – 253 n. l.).

Homília na Lukáša 1:1 Basilides sa tiež odvážil napísať evanjelium a nazvať ho svojím menom.

Spis teda musel vzniknúť v dávno po smrti apoštolov, a tak nemôže spĺňať kritérium apoštolstva.

 

Evanjelium podľa Basilida sa nám navyše už nedochovalo, ani žiaden úryvok z neho. Nakoľko samotný spis už nemáme, nedá sa použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

Skutky Petra

Najstaršie dochované priame svedectvo o Skutkoch Petra je až od Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.). Ten ešte zároveň aj dodáva, že ich žiaden cirkevný spisovateľ ani z tých starších ani z jeho doby nepoužil.

Cirkevné dejiny 3:3 Avšak spisy, ktoré majú titul Skutky Petrove, Evanjelium Petrovo, Kázanie a Zjavenie Petra, nie sú, ako vieme, vôbec počítané ku katolíckym spisom, pretože žiadny cirkevný spisovateľ ani z tých starších ani z našej doby ich ako svedectvo nepoužil.

Keďže žiadne iné staršie priame svedectvá nemáme a ani Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.) žiadne nepoznal, nie je preto dôvod sa domnievať, že by Skutky Petra spĺňali kritérium apoštolstva.

 

Skutky Petra sa nám navyše ani celé nedochovali. Napr. Nikeforos I. (758 – 828 n. l.) vo svojej Stichometrii uvádza, že Skutky Petra majú až 2 750 riadkov. Ak je tento údaj pravdivý, potom sa nám dochovalo zhruba len asi dve tretiny celého diela. Nie je preto možné použiť ako „norma normans“ niečo, o čom ani nevieme, čo obsahuje.

Skutky Ondreja

Autor Skutkov Ondreja preukázateľne nie je oboznámený s miestnou realitou danej doby. Napr. spomína prokonzulov Lesbios a Aigeatés, ktorí sú však pravdepodobne vymyslení, nakoľko ich existencia nie je historicky doložená. Taktiež spomína mesto Patras ako sídlo prokonzula. To však v skutočnosti nebolo sídlom žiadneho prokonzula.

SkOn Martyrium Ondreja 3 Všetci sa vtedy rozišli do končín zeme. Apoštol Ondrej začal prechádzať Bithýmií a vyučovať ľud slovu Božiemu. Odtiaľ prišiel do achajského Patrasu. Keď vstúpil do mesta, rozniesla sa správa, že tam prišiel nejaký cudzinec a nepriniesol so sebou nič len meno nejakého človeka Ježiša, s jeho pomocou činí veľké zázračné znamenia, uzdravuje choroby, vyháňa démonov, kriesi mŕtvych, očisťuje malomocných a lieči každú strasť. Ako náhle sa o tom dopočul prokonzul Lesbios, povedal pobúrene: „Je to čarodejník a podvodník. Nesmieme si ho všímať. Žiadajme dobrodenie nádej od bohov.“ A snažil sa ho zajať a odstrániť.

SkOn Martyrium Ondreja 8 Zmocnili sa Antifana, hostiteľa služobníka Božieho, násilím ho odvliekli a povedali mu: „Prijal si dovnútra ako hosťa nejakého cudzieho čarodeja a podvodníka, hanobiteľa bohov a ničiteľa chrámov, podporuješ ho zo svojho majetku a tak si spustošil celé naše mesto s jeho bohmi. Povolaj za to teda svojho hosťa k zodpovednosti. Vyveď ho  von, toho služobníka ukrižovaného, ktorý sa menuje Ondrej. Lebo si ho žiada Aigeatés, veľký a podivuhodný prokonzul.

Autor Skutkov Ondreja preukázateľne nie je oboznámený s miestnou realitou danej doby, a teda nemohol byť súčasníkom Ondreja. Spis tak nemôže spĺňať kritérium apoštolstva.

 

Navyše najstaršie dochované svedectvo o Skutkoch Ondreja je až od Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.). Ten ešte zároveň aj dodáva, že ich žiaden cirkevný spisovateľ ani z tých starších ani z jeho doby nepoužil.

Cirkevné dejiny 3:26 Takto možno ľahko rozoznať pravé od tých, ktoré pod menom apoštola priviedli na svet heretici. Tu patrí Evanjelium Petra, Tomáša, Mateja a ešte niektoré iné ako Skutky Ondreja, Jána a ostatných apoštolov. O týchto spisoch sa ani jeden pravoverný cirkevný učiteľ vo svojich prácach nezmienil.

Keďže žiadne iné staršie svedectvá nemáme a ani Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.) žiadne nepoznal, nie je preto dôvod sa domnievať, že by Skutky Ondreja spĺňali kritérium apoštolstva.

 

Skutky Ondreja sa nám ani celé nedochovali. Nie je preto možné použiť ako „norma normans“ niečo, o čom ani nevieme, čo obsahuje.

Skutky Jána

Jedna z epizód Skutkov Jána popisuje zničenie Artemidin chrám v Efeze. Ten bol v skutočnosti neporušený až do roku 263 n. l., keď padol za obeť východogotskej invázii. Neskorý vznik Skutkov Jána dosvedčuje aj najstaršie dochované svedectvo, ktoré je až od Eusébia z Cézareje (263 – 339 n. l.). Ten ešte zároveň aj dodáva, že ich žiaden cirkevný spisovateľ ani z tých starších ani z jeho doby nepoužil.

Cirkevné dejiny 3:26 Takto možno ľahko rozoznať pravé od tých, ktoré pod menom apoštola priviedli na svet heretici. Tu patrí Evanjelium Petra, Tomáša, Mateja a ešte niektoré iné ako Skutky Ondreja, Jána a ostatných apoštolov. O týchto spisoch sa ani jeden pravoverný cirkevný učiteľ vo svojich prácach nezmienil.

Skutky Jána, alebo aspoň ich časť, tak buď vznikla až na prelome 3. a 4. stor. n. l., alebo autor nie je oboznámený s miestnou realitou danej doby. V každom prípade spis nemôže spĺňať kritérium apoštolstva.

 

Skutky Jána sa nám navyše ani celé nedochovali. Napr. Nikeforos I. (758 – 828 n. l.) vo svojej Stichometrii uvádza, že Skutky Jána majú až 2 500 riadkov. Ak je tento údaj pravdivý, potom sa nám dochovalo zhruba len asi dve tretiny celého diela. Aj dochovaný text je dosť ťažké zrekonštruovať, nakoľko je potrebná rekonštrukcia z množstva porušených rukopisov. Emendácia je potrebná takmer v každom riadku a text je gramaticky natoľko nekorektný, že často ide pri rekonštrukcii o špekulácie. Okrem toho na základe značnej nesúrodosti ich jednotlivých častí sa predpokladá, že má viacero autorov a ešte k tomu z rôznych období. Nie je preto možné použiť ako „norma normans“ niečo, o čom ani nevieme, čo obsahuje.

Skutky Piláta

Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.) sa zmieňuje o existencii Skutkov Piláta, ktoré však boli vymyslené v dobe Maximina Daia (270 – 313 n. l.):

Cirkevné dejiny 9:4-5 V mestách boli ustanovovaní pohanskí kňazi a Maximinus bol ustanovený veľkňazom. Vyberal si k tomu takých mužov, ktorí boli pre svoje výborné vedenie štátnych úradov veľmi vážení. ... Vymysleli si Skutky Piláta, rozhovory Piláta s naším Spasiteľom. Boli plné rúhania voči Kristovi. Na prianie vladára ich rozoslali po celej ríši s písomným príkazom, aby všade na vidieku aj v mestách sa s nimi všetci zoznámili. Aj učitelia namiesto obvyklých učebných predmetov ich mali čo najhorlivejšie predčítať a učiť naspamäť.

Nakoľko sa však o Skutkov Piláta zmieňuje aj v oveľa staršom svedectve Justín Mučeník (100 – 165 n. l.), nejde o rovnaký spis. Nejde však ani o nám zachované Skutky Piláta, pretože ich autor v prológu píše:

SkPl Prvá časť prológu: Ja, Ananiáš, gardový dôstojník, znalý Zákona, som s vierou pristúpil k Písmu Svätému, poznal som Ježiša Krista ako nášho Pána a bol som uznaný za hodného krstu. Pátral som po zápisoch zo súdneho jednania, ktoré prebehlo v onej dobe a čo o tom zapísali Židia za Pontského Piláta. Našiel som tieto zápisy, zapísané v hebrejčine, z vôle Božej som ich preložil do gréčtiny, aby sa s nimi mohli zoznámiť všetci, ktorí vyznávajú meno nášho Pána Ježiša Krista, za 18. roku vlády cisára Flávia Theodosia a 5. roku vlády Flávia Valentiniana v 9. indikci.

Poznámka z knihy „Novozákonní apokryfy I.: Neznámá evangelia“: V jedinom gréckom rukopise, ktorý obsahuje prvú časť prológu (kódex C), je uvedení 17. rok vlády Theodosia II., ale do 9. indikce (1.9.425 – 1.9.426 n. l.) spadá 18. rok jeho vlády, ktorú začal 1. mája 408. 18. rok jeho vlády je rovnako uvedení v latinskej verzii. Valentinianus III. získal titul Augustus v roku 425, ale titul nobilissimus už 8.2.421 n. l., v 9. indikci ho teda niesol 5. rok, ako uvádza aj koptská verzia. V gréckom rukopise je uvedený 6. rok.

Z uvedeného vyplýva, že nám zachovaná verzia je až z 5. stor. n. l., pričom išlo údajne o preklad pôvodných zápiskov zo súdneho jednania. Pravosť pôvodných zápiskov zo súdneho jednania však spochybňuje fakt, že autor nepozná dobre rímsky súdny proces. Podľa neho sa tribunál (sudcovská stolica) nachádza v pretóriu. Súd sa konal na voľnom priestranstve alebo v miestnosti prístupnom verejnosti. Taktiež záves je rozťahovaný pri vynášaní rozsudku, pokiaľ je behom riadenia stiahnutý. Tuto to je naopak.

SkPl 9:5 Vtedy Pilát, prikázal natiahnuť záves pred stolicu, na ktorej sedel, a povedal Ježišovi: „Tvoj národ ťa usvedčil, že hovoríš, že si kráľ. Preto som prehlásil, aby si bol bičovaný podľa zákona zbožných cisárov a potom, aby si bol zavesený na kríž v záhrade, kde si bol zatknutý, a Dysmas a Gestas, dvaja zločinci, nech sú ukrižovaní spolu s tebou.“

SkPl 10:1 I vyšiel Ježiš z pretória a oba zločinci s ním.

 

Nakoľko ide o pomerne neskoré svedectvo, v ktorom pravosť tvrdenia, či ide o skutočne preklad originálnych zápiskov zo súdneho konania, sa nedá overiť, iné svedectvo, ktoré by to dosvedčovalo neexistuje, autenticita pôvodných zápiskov je spochybnená a aj samotným charakterom by nemalo ísť o spis zachytávajúci očité svedectvo učenia Ježiša Krista z pohľadu jeho nasledovateľov, nie je možné nám dochované Skutky Piláta zahrnúť do kánonu.

Matejova tradícia

Matejova tradícia je spomínaná iba Klementom z Alexandrie (150 – 215 n. l.), pričom nie je jasné, či sa ním myslí rovnaký spis ako Evanjelium podľa Mateja. Avšak ani jeden sa nám už nedochoval, nedá sa preto použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

List Laodicejským

Všetky rannokresťanské svedectvá o Liste Laodicejským sa vzťahujú k Markiónovi zo Sinopé (85 – 160 n. l.). Podľa Muratoriho kánon (okolo 156 – 200 n. l.) Markión zo Sinopé a jeho stúpenci podvrhli List Laodicejským. Nám dochovaný List Laodicejským však nevykazuje žiadne známky markionizmu, nie je preto isté, či ním bol myslený práve nám dochovaný List Laodicejským. Na druhú stranu podľa Tertulliana z Ríma (155 – 222 n. l.) List Laodicejským, ktorí používali stúpenci Markióna zo Sinopé (85 – 160 n. l.), bol v skutočnosti List Efezanom. Epifánios zo Salaminy (315 – 403 n. l.) zas uvádza, že Markión zo Sinopé (85 – 160 n. l.) používal List Efezanom a okrem neho mal tiež časti Listu Laodicejským. Ním použitý citát z tohto listu sa však nachádza aj v Liste Efezanom, nie však v nám dochovanom Liste Laodicejským. Najstaršie svedectvá, ktoré sa s istotou viažu na nám dochovaný List Laodicejským, pochádzajú až z prelomu 5. a 6. stor. n. l. Je preto možné, že autor Muratoriho kánonu tento list v skutočnosti nevidel a len na základe názvu ho zavrhol, a že Markiónov List Laodicejským bol v skutočnosti upraveným Listom Efezanom a až neskôr jeho stúpenci prijali aj neupravený list Efezanom. To by vysvetľovalo, prečo podľa Tertulliana z Ríma (155 – 222 n. l.) to bol v skutočnosti list Efezanom a podľa Epifánia zo Salaminy (315 – 403 n. l.) mali aj List Efezanom aj List Laodicejským, ktorého citát je prevzatý z Listu Efezanom. Tak či tak, list, na ktorý sa vzťahujú prednicejské svedectvá, je v skutočnosti buď List Efezanom v plnej alebo v nejakej upravenej verzii, alebo ide o nejaký iný list, ktorý sa nám už nedochoval. Nedá sa tak použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

List Alexandrijským

List Alexandrijským je spomínaný iba v Muratoriho kánone (okolo 156 – 200 n. l.) ako dielo Markióna zo Sinopé (85 – 160 n. l.) alebo jeho stúpencov. Nakoľko neexistuje iné svedectvo, ktoré by dosvedčovalo možný apoštolský pôvod, nie je dôvod sa domnievať, že by List Alexandrijským spĺňal kritérium apoštolstva.

 

List Alexandrijským sa nám navyše ani nedochoval, ani žiaden úryvok z neho. Existuje síce teória, že jeho obsah sa skrýva pod názvom „Pavlov list Kolosanom“ v bohoslužobnej príručke zo 7. stor. n. l., ktorého obsah je odlišný od štandardného listu Kolosanom, táto teória sa však nedá nijako potvrdiť. Nakoľko samotný spis už nemáme, nedá sa použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

Učenie Petra

Jediné prednicejské svedectvo k Učeniu Petra je od Origena z Alexandrie (185 – 253 n. l.), ktorý dosvedčuje, že vie preukázať jeho neapoštolský pôvod.

O princípoch Prológ 8 A ak by nám to mal niekto citovať z malého spisu s názvom Učenie Petra, v ktorom Spasiteľ akoby povedal svojim učeníkom: „Nie som nehmotný démon“, musím v prvom rade odpovedať, že toto dielo nie je zaradené medzi cirkevné knihy. Môžeme totiž ukázať, že to nezložil ani Peter, ani žiadna iná osoba inšpirovaná Duchom Božím.

Nakoľko neexistuje iné svedectvo, ktoré by dosvedčovalo možný apoštolský pôvod, nie je dôvod sa domnievať, že by Učenie Petra spĺňalo kritérium apoštolstva.

 

Učenie Petra sa nám navyše už nedochovalo, ani žiaden úryvok z neho. Nakoľko samotný spis už nemáme, nedá sa použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

Kázanie Pavla

Jediné svedectvo o Kázaní Pavla je z diela tzv. Pseudo-Cypriána (okolo 257 n. l.), ktoré konštatuje, že bolo napísané heretikmi.

O znovupokrstení 17 Lebo z tohto cudzoložného, ba až vražedného krstu, ak existuje nejaký iný autor, potom je to iste kniha vymyslená tými samými heretikmi v prospech toho istého omylu, ktorá je nazvaná Kázanie Pavla, v ktorej knihe, v protiklade voči všetkým Písmam, nájdeš aj Krista vyznávajúceho jeho vlastný hriech, hoci on sám nespáchal žiadny hriech, donúteného svojou matkou Máriou neochotne prijať Jánov krst.

Nakoľko neexistuje iné svedectvo, ktoré by dosvedčovalo možný apoštolský pôvod, nie je dôvod sa domnievať, že by Učenie Petra spĺňalo kritérium apoštolstva.

 

Kázanie Pavla sa nám navyše už nedochovalo, ani žiaden úryvok z neho. Nakoľko samotný spis už nemáme, nedá sa použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňal kritérium apoštolstva.

Kniha Élchasai

V dochovaných úryvkoch o Knihe Élchasai sa priamo spomína tretí rok vlády cisára Trajána, ktorý vládol v rokoch 98 – 117 n. l., teda spis sám seba datuje do postapoštolskej doby, a tak nemôže spĺňať kritérium apoštolstva.

Vyvrátenie všetkých heréz 9:8 Takýmito výmyslami chce popliesť hlavy bláznom, keď tvrdí, že onen (muž) v treťom roku Trajánovej vlády zvestoval ľuďom nové odpustenie hriechov.

 

Okrem toho podľa dochovaných svedectiev používatelia Knihy Élchasai sami tvrdili, že jej posolstvo bolo zvestované anjelom, resp. spadla z neba.

Vyvrátenie všetkých heréz 9:8 Akýsi Alkibiades zo sýrskej Apameje, ktorý sa o sebe domnieval, že je ešte ráznejší a ľstivejší ako Cellistus, prišiel do Ríma s knihou, ktorú vraj parthskí Sérovia predali istému spravodlivému mužovi menom Élchasai. Ten ju predal človeku menom Sobiai ako posolstvo zvestované anjelom.

Cirkevné dejiny 6:38 Vtedy vznikol aj iný blud, takzvaná heréza helkesaitov, ktorý však hneď po svojom vzniku zase zanikol. Origenes sa o ňom zmieňuje v homílii na 82. žalm, ktorú mal pred kresťanskou obcou, takto: „V prítomnej dobe ktosi prišiel a chválil sa, že môže obhájiť bezbožný a bohaprázdny názor helkesaitov, ktorí len pred nedávnom povstali v obciach. Chcem však vám ukázať, koľko zlého táto sekta tvrdí, aby sa nedali strhnúť. Z každej časti svätého Písma niečo vytrhne, niečo zase uznáva, a to z Písma Starého Zákona aj z evanjelia. Apoštola (Pavla) však úplne zavrhuje. Heréza hovorí, že nezáleží na tom, či kresťan zaprie Krista alebo nie, rozumný človek že v čase súženia Krista zapiera ústami, nie však srdcom. Tiež majú knihu, ktorá podľa ich tvrdenia spadla z neba. Kto sa podľa nej riadi a jej verí, dosiahne odpustenie, ale iné ako dáva Kristus.“ Toľko o tom.

Svojim charakterom tak nepatrí do kánonu, nakoľko nejde o očité svedectvo učenia Ježiša Krista z čias jeho pôsobenia, ktoré odovzdal svojim učeníkom. Bolo odovzdané niekoľko desiatok rokov po Ježišovom nanebovstúpení a ešte k tomu niekomu inému ako apoštolovi a niekým iným ako Ježišom Kristom. Nie je preto žiaden dôvod domnievať sa, že obsahuje nejaké pridané učenie potrebné pre našu spásu, inak by toto dôležité učenie chýbalo kresťanom, ktorí žili pred zvestovaním tejto knihy. Navyše keďže ide o individuálne predanie učenia len jednej osobe, nie je verifikovateľné, a teda Kniha Élchasai nemôže byť použitá ako „norma normans“.

 

Kniha Élchasai sa nám už ani nedochovala, nedala by sa tak použiť ako „norma normans“, ani keby skutočne spĺňala kritérium apoštolstva.

Výsledok analýzy

V nasledujúcej tabuľke je zhrnutie dôvodov zahrnutia alebo nezahrnutia jednotlivých spisov do kánonu Nového Písma.

 

Zahrnutie do kánonu

 

Zachovaný obsah

Apoštolská doba

Všeobecné publikum

Verifikovateľné učenie

Primárna autorita

Dôveryhodný obsah

Splnenie predpokladov

MkEv

MtEv

LkEv

JnEv

SkApoš

Rim

1 Kor

2 Kor

Gal

Ef

Flp

Kol

1 Sol

2 Sol

1 Tim

2 Tim

Tít

Flm

Hebr

Jak

1 Pt

2 Pt

1 Jn

2 Jn

3 Jn

Júd

ZjvJn

HebrEv

?

?

?

?

EgEv

?

?

?

PtEv

?

SkPv

?

3 Kor

Barn

DidApoš

KázPt

?

?

?

ZjvPt

?

?

?

Herm

TmEv

MtjEv

?

?

?

JakEv

JudEv

?

?

EvPrav

EvApoš

?

?

?

BsldEv

?

?

?

SkPt

?

?

SkOn

?

?

SkJn

?

?

SkPl

?

?

?

?

MtjTrad

?

?

?

Laod

?

?

?

Alex

?

?

?

DidPt

?

?

?

KázPv

?

?

?

Élch

?

?

?

Pozn.: = Spĺňa podmienku

? = Sporné

✖ = Nespĺňa podmienku

 

Porovnanie výsledku analýzy so zaradením jednotlivých spisov do kánonu Nového Písma naprieč kresťanskými denominácii je v nasledujúcej tabuľke.

 

Kánon Nového Písma

 

Protest

Mormon

RimKat

Prav

Arm

Kopt

Et+Er

Syr+Asyr

Výsledok

MkEv

MtEv

LkE

JnEv

SkApoš

Rim

1 Kor

2 Kor

Gal

Ef

Flp

Kol

1 Sol

2 Sol

1 Tim

2 Tim

Tít

Flm

Hebr

✓!

Jak

✓!

1 Pt

2 Pt

✓!

1 Jn

2 Jn

✓!

3 Jn

✓!

Júd

✓!

ZjvJn

✓!

1 Sin

✓!

2 Sin

✓!

3 Sin

✓!

4 Sin

✓!

1 Doh

✓!

2 Doh

✓!

EtiopKlem

✓!

EtiopDid

✓!

Morm

D&C

Pearl

Pozn.: = Kánonické spisy s plnou autoritou

✓! = Kánonické spisy, avšak s podriadenou autoritou

✖ = Nekánonické spisy