Ranokresťanské svedectvá

Spisy spĺňajúce kritérium apoštolstva musia byť napísané v čase života očitých svedkov, alebo bezprostredne po ňom, keď je možné ešte vierohodne zachytiť ich svedectvo. Takéto obdobie je možné ohraničiť 1. stor. n. l. Keďže sa nám však nedochovali rukopisy priamo z 1. stor. n. l., identifikovať ich je možné podľa svedectva ranokresťanských pisateľov. Boli to práve očití svedkovia, ktorí založili prvé kresťanské zhromaždenia, a teda možno predpokladať, že ich spisy alebo spisy ich spolupracovníkov a nasledovateľov, ktorí ich očité svedectvo zapísali, by tieto kresťanské zhromaždenia používali a uchovávali. Účelom nasledujúcej analýzy je preto zatiaľ len identifikovať relevantné spisy, ktorými má zmysel sa ďalej vôbec zaoberať bez ohľadu na to, či sa o nich ranokresťanskí pisatelia vyjadrujú pozitívne alebo negatívne. Aj negatívne svedectvo na nejaký spis dosvedčuje jeho používanie určitými kresťanskými alebo kresťanstvu blízkymi zhromaždeniami. Pokiaľ sa ale o nejakom spise nezmieňuje žiaden ranokresťanský pisateľ, alebo aspoň nenaznačuje citovanie a používanie nejakého spisu, neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by dosvedčoval možný apoštolský pôvod.

 

Nakoľko apoštolskí otcovia čerpali ešte do značnej miery z ústnej tradície a taktiež trvá nejaký čas, kým sa spisy rozšíria a nie každý spis bol potrebný menovať alebo citovať pre potreby obhajoby konkrétnej myšlienky, ktorú pisatelia chceli predať, je potrebné čerpať informácie o používaných spisoch z dlhšieho obdobia. Posledným relevantným svedectvom grécko-latinskej tradície, na ktoré je možné prihliadať, sa javí byť Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.), biskup v Cézareji, ktorý napísal desaťzväzkové dielo opisujúce vývoj kresťanstva od jeho počiatkov až do roku 324 n. l. Mal tak k dispozícií väčšie množstvo diel ranokresťanských pisateľov, než sa nám v súčasnosti dochovali, a teda dobre pozná spisy, ktoré sa v rannom kresťanstve používali minimálne v Rímskej ríši. Ide tak o prednicejské obdobie, nakoľko v roku 325 n. l. sa odohral prvý ekumenický koncil v Nikaia na ktorom sa sformulovalo prvé všeobecne uznávané vyznanie viery, a teda ním započalo obdobie formovania záväzného kánonu. Ak teda ani Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.), ani nijaký skorší pisateľov sa o nejakom spise nezmieňuje, nie je dôvod domnievať sa, že daný spis spĺňa kritérium apoštolstva.

 

Je dôležité však zahrnúť aj pisateľov aramejsko-mezopotámskej tradície nezaťaženej grécko-latinskými vplyvmi, nakoľko mohli mať vďaka určitému nezávislému vývoju k dispozícií iné spisy, ktoré sa v grécko-latinskej tradícii nemuseli rozšíriť. Najstaršími reprezentantami aramejsko-mezopotámskej tradície sú:

1. Tatianos z Asýrie (120 – 173 n. l.), apologéta, ktorý odmietal celú grécku kultúru, umenie aj literatúru;

2. Afrahát (270 – 345 n. l.), askéta a najstarší sýrsky cirkevný otec pôsobiaci v ríši Sasánovcov (známej aj ako Novoperzská ríša);

3. Efrém Sýrsky (306 – 373 n. l.), básnik a zakladateľ biblicko-semitskej tradície a symboliky v protiklade kresťanstva ovplyvneného gréckou filozofiou;

4. Pešita (okolo 401 – 450 n. l.), najstarší dochovaný sýrsky preklad Svätého Písma a zároveň dodnes považovaná za štandardnú verziu Svätého Písma pre cirkvi v sýrskej tradícii.

 

Za relevantné je možné považovať len priame menovanie určitého spisu či jeho citovanie ako autoritu. Na ostatné citácie či narážky nie je možné prihliadať, nakoľko by išlo len o špekuláciu, či naozaj pisateľ použil daný spis, alebo ide o náhodu či čerpanie z ústnej tradície alebo v tej dobe bežnejšie používaný liturgický či teologický jazyk.

Klement z Ríma (35 – 99 n. l.)

Biskup v Ríme, nezvykne sa odvolávať na iné spisy ako na autoritu, nakoľko v jeho dobe bola ešte dosť živá ústna tradícia. Preto nie je ľahké určiť, či cituje nejaký konkrétny spis alebo nie. Vo svojom prvom liste Korinťanom priamo menuje len jeden spis a to 1 Kor:

1 Klem 47:1-3 Čítajte list blaženého apoštola Pavla. Čo vám napísal hneď na začiatku svojho evanjelia? Naozaj z vnuknutia Svätého Ducha napísal vám list o sebe, Kéfovi a Apollovi. Už vtedy ste mali sklon k roztržkám.

 

Výrazné je ale aj jeho používanie Hebr, čo o ňom napísal aj Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.):

Cirkevné dejiny 3:39 Aj Klement napísal v mene rímskej kresťanskej obce list korintskej cirkvi, ktorý je všeobecne považovaný za pravý. Klement uvádza v ňom mnoho myšlienok z listu Židom, áno, doslovne si niektoré výrazy vypožičiava. Tým dáva celkom jasne najavo, že list Židom nepochádza z neskoršej doby. Preto nie bezdôvodne sa usúdilo, že je nutné pripísať ho k ostatným listom apoštola Pavla. Keďže Pavol písal Židom vo svojej materčine, považujú za prekladateľa listu jedni evanjelistu Lukáša, iní tohto Klementa. Toto posledné by mohlo byť pravdepodobnejšie čiastočne preto, že spôsob a štýl v Klementovom liste je rovnaký ako v liste Židom, čiastočne aj preto, že aj myšlienky v oboch listoch sa od seba nelíšia.

Nakoľko však list Hebrejom vyslovene nemenuje, je jeho používanie Klementom z Ríma sporné.

 

Vo svojom druhom liste Korinťanom, ktorý je mu pripisovaný, avšak pravdepodobne napísaný iným autorom niekedy v prvej polovice 2. stor. n. l., cituje ako autoritu MtEv a LkEv a pravdepodobne aj Evanjelium podľa Egypťanov. Nakoľko sa nám však Evanjelium podľa Egypťanov nedochovalo a nie je priamo menované, je jeho použitie sporné.

Ignác z Antiochie (okolo 50 – 108 n. l.)

Biskup v Antiochii, podobne ako Klement z Ríma (35 – 99 n. l.), vo svojich listoch priamo žiaden spis nepomenúva ani necituje ako autoritu, iba vo svojom liste Efezanom naznačuje, že aj Pavol písal Efezanom:

IgEf 12:2 Vás svätý mučeník, naozaj blažený Pavol zasvätil ako svojich žiakov do Božích tajomstiev. Kiež aj ja, keď dosiahnem Boha, by som bol jeho žiakom. On sa o vás zmieňuje v Ježišovi Kristovi v každom svojom liste.

Papias z Hierapolisu (60 – 130 n. l.)

Biskup v Hierapolise, jeho diela sa nám nedochovali. Avšak Eusébiom z Cézareje (263 – 339 n. l.) o ňom píše toto:

Cirkevné dejiny 3:40 Považujem za povinnosť uviesť pre tých, ktorí sa chcú poučiť, k skôr uvedeným Papiovým miestam ešte, čo počul o autorovi evanjelia Markovi: „Tiež toto povedal presbyter: Marek bol Petrovým tlmočníkom a starostlivo zapísal všetko, čo si zapamätal. Napriek tomu sa neviazal na poradie, čo kedy Kristus hovoril a robil. Veď on Pána nepočul ani nebol v jeho družine. Neskôr však, ako už bolo povedané, pobýval s Petrom, ktorý výučbu zariaďoval podľa potreby svojich poslucháčov, nie však v presnom poradí, ako to Pán povedal. Tým sa Marek nedopustil žiadnej chyby, ak napísal niečo tak, ako si to zapamätal. Jedine sa staral, aby to, čo počul, nezabudol, alebo aby nepovedal niečo nepravdivé“. Toto rozpráva Papias o Markovi. O Matúšovi uvádza toto: „Matúš písal výroky Pána v hebrejčine, a každý, kto ich prekladal, prekladal ich, ako len mohol najlepšie“. Papias používa aj svedectvo z prvého Jánovho listu a rovnako aj listu Petra. Rozpráva však aj o akejsi žene, ktorá bola pred Pánom obvinená z mnohých hriechov. To je vzaté z Evanjelia podľa Hebrejov. Zdá sa, že aj toto stojí za zaznamenanie.

Z uvedeného vyplýva, že Papias z Hierapolisu určite poznal MkEv a MtEv, pravdepodobne aj 1 Pt, 1 Jn a Evanjelium podľa Hebrejov, avšak je to sporné a podľa svedectva Andreja z Cézareje (563 – 614 n. l.) možno aj ZjvJn:

Fragment 8 Čo sa týka inšpirácie knihy (Zjavenie Jána), pokladáme za zbytočné pridávať ďalšie slovo, pretože blahoslavený Gregor Bohoslovec a Cyril, a dokonca aj muži z ešte staršieho obdobia, Papias, Irenej, Metod a Hippolytus, niesli úplne uspokojivé svedectvo o nej.

Polykarpos zo Smyrny (69 – 155 n. l.)

Biskup v Smyrne, vo svojom liste Filipanom priamo menuje len jeden spis a to Flp:

Poly 3:2 Ani ja, ani iný mne podobný, sa nemôže vyrovnať múdrosťou blaženému a slávnemu Pavlovi, ktorý bol u vás osobne a učil vtedy ľudí svedomito a s istotou slovu pravdy. A keď odišiel, napísal vám listy, do ktorých keby ste sa pohrúžili, mohli by ste ďalej budovať na viere vám danej.

 

Okrem toho cituje dvakrát z Ef ako autoritu. Výrazné je ale aj jeho používanie 1 Pt, čo o ňom napísal aj Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.):

Cirkevné dejiny 4:21 Polykarp v spomínanom svojom liste Filipanom, ktorý je až do dneška zachovaný, užíva svedectva z prvého listu Petra.

Markión zo Sinopé (85 – 160 n. l.)

Zakladateľ tzv. markionizmu, zostavil prvý kánon Nového Písma pozostávajúci z upraveného LkEv a 10 Pavlových listov – Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Flp, Kol, 1 Sol 2 Sol, Flm a tzv. list Laodicejským. Nazval ich "euangelion" a "apostolos". Podľa Muratoriho kánonu (okolo 156 – 200 n. l.) Markión zo Sinopé a jeho stúpenci podvrhli list Laodicejským a list Alexandrijským. Podľa Tertulliana z Ríma (155 – 222 n. l.) však list Laodicejským, ktorí používali stúpenci Markióna zo Sinopé, bol v skutočnosti list Efezanom. Epifánios zo Salaminy (315 – 403 n. l.) zas uvádza, že používal list Efezanom a okrem neho mal tiež časti tzv. listu Laodicejským.

Justín Mučeník (100 – 165 n. l.)

Filozof, cituje ako autoritu MkEv, MtEv, LkEv a JnEv, ale vyslovene menuje len jeden spis vo svojom liste Dialóg s Tryfónom a to ZjvJn:

Dialóg s Tryfónom 81 K tomu ide, že muž našinec, menom Ján, jeden z apoštolov Kristových, v zjavení, ktorého sa mu dostalo, predpovedal, že tisícročie tráviť budú tí, ktorí Kristovi nášmu uverili, a že potom po všetkom a slovom povečné spolu všetkých nastane vzkriesenie a súd.

 

Justín sa však taktiež zmieňuje o nejakých Skutkoch Piláta:

Prvá apológia 35 A výraz: „Prebodli moje ruky a nohy“ bol použitý v súvislosti s klincami kríža, ktoré boli pripevnené na jeho rukách a nohách. A keď bol ukrižovaný, hádzali los o jeho odev a tí, ktorí ho ukrižovali, si ho rozdelili medzi sebou. A že sa tieto veci skutočne stali, môžete dozvedieť zo Skutkov Pontského Piláta.

Prvá apológia 48 Počujte taktiež o tom, čo o našom Kristu bolo predpovedané, že mal uzdravovať všetky choroby a kriesiť mŕtvych, sú tieto slová: „Pri jeho príchode vyskočí chromý ako jeleň a jazyk nemého bude jasne hovoriť. Slepí uvidia a malomocní budú očistení a mŕtvi vstanú a budú chodiť.“ A že to urobil, sa môžete dozvedieť zo Skutkov Pontského Piláta.

Tatianos z Asýrie (120 – 173 n. l.)

Apologéta, napísal dielo Diatessaron, čo bola harmonizácia štyroch evanjelií MkEv, MtEv, LkEv a JnEv do jedného diela.

Meliton zo Sardy (okolo 120 – 180 n. l.)

Biskup v Sarde, vo svojich prácach cituje MkEv, LkEv, 1 Kor a 1 Sol ako autoritu.

Muratoriho kánon (okolo 156 – 200 n. l.)

Latinský text z 8. stor. n. l. obsahujúci kánon Nového Písma, avšak samotný zaznamenaný text je oveľa starší, podľa samotného textu z druhej polovice 2. stor. n. l. Po Markiónovom kánone je to tak prvá zbierka kánonických spisov uznávaná v ortodoxnom kresťanstve. Od štandardného kánonu sa líši tým, že nespomína listy Hebr, Jak, 1 Pt, 2 Pt, 3 Jn a za kánonický uznáva aj Zjavenie Petra, avšak dodáva, že niektorí nechcú, aby sa čítalo v cirkvi.

 

Hermov Pastier nepovažuje za kánonický, nakoľko vznikol v jeho dobe, ale odporúča ho na súkromné čítanie: „Pastiera naozaj napísal Hermas celkom nedávno, v súčasnej dobe, v meste Rím, keď sedel na katedre rímskej cirkvi ako biskup jeho brat Pius. Preto je potrebné, aby sa čítal a aby sa v cirkevnom zhromaždení podával, ale nie ako súčasť úplnej zbierky prorokov, ani medzi apoštolskými spismi, ale možno tak urobiť v záverečných chvíľach zhromaždenia.“

 

Explicitne vylučuje List Laodicejským a List Alexandrijským, ktoré považuje za Markiónov blud a aj všetko od Arsinoa, Valentína, Miltiada a Basilida: „Objavil sa aj list Laodicejčanom a ešte iný – Alexandrijčanom – pod Pavlovým menom. Tie sú podvrhnuté od Markiónovho bludu a ešte mnohé ďalšie, ktoré nemožno prijímať v katolíckej cirkvi. Nie je totiž prípustné miešať žlč s medom. ... Ale od Arsinoa, alebo Valentína či Miltiada neprijímame celkom nič. Oni totiž napísali pre Marciona novú knihu žalmov, spoločne s Basilidom. Zakladateľ ázijských katafrýgijcov ...“

Herakleon (okolo 160 – 180 n. l.)

Gnostický učiteľ, jeho diela sa nám nedochovali. Avšak Origenes z Alexandrie (185 – 253 n. l.) cituje z jeho komentára k JnEv a Klement z Alexandrie (150 – 215 n. l.) cituje z jeho komentára k LkEv. Origenes z Alexandrie (185 – 253 n. l.) taktiež spomína, že Herakleon cituje aj tzv. Kázanie Petra.

Apolinár z Hieropolisu (okolo 160 – 180 n. l.)

Biskup v Hierapolise, z dochovaných častí jeho práce menuje len MtEv:

Kniha O Veľkej noci Existujú teda takí, ktorí z nevedomosti vyvolávajú spory o týchto veciach (hoci ich správanie je ospravedlniteľné, pretože nevedomosť nie je predmetom výčitiek – skôr potrebuje ďalšie poučenie) a hovoria, že štrnásteho dňa Pán jedol baránka s učeníkmi a že veľký deň sviatku nekvasených chlebov On sám trpel a citujú Matúša, ktorý hovorí v súlade s ich názorom. Preto je ich názor v rozpore so zákonom a zdá sa, že evanjeliá sú v rozpore s nimi.

Theofilos z Antiochie (120 – 190 n. l.)

Biskup v Antiochii, vo svojich prácach cituje MtEv ako autoritu a vyslovene menuje aj JnEv:

Autolykos 2:22 A preto sväté spisy nás učia a všetci ducha nesúci muži, z ktorých jeden, Ján, hovorí: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha.“

Athénagoras z Atén (133 – 190 n. l.)

Apologéta, vo svojich prácach cituje 1 Kor ako autoritu.

Dionýz z Korintu (okolo 155 – 190 n. l.)

Biskup v Korinte, jeho diela sa nám nedochovali. Avšak Eusébiom z Cézareje (263 – 339 n. l.) o ňom píše toto:

Cirkevné dejiny 7:25 Čoskoro na to hovorí Dionýz o Jánovom Zjavení:„Niektorí z našich predchodcov vyhlásili túto knihu za nepravú a úplne ju zavrhli. Vyvracali kapitolu za kapitolou a ukazovali, že kniha je nezrozumiteľná bez akéhokoľvek vnútorného spojenia. Tiež nadpis knihy vyhlasujú za nesprávny. Hovorili, že to nie je žiadne Jánovo dielo a tiež vôbec niezjavenie, pretože všetko je zahalené hustým závojom nezrozumiteľnosti. Žiadny apoštol, áno, ani žiadny svätý pravoverný muž, že nenapísal túto knihu, ale Cerinthus, ktorý založil po ňom nazvanú sektu. Cerinthus vraj chcel tým len dať svojim myšlienkam hodnoverné meno.... Aj keby som ju nepochopil, cítim, že slová majú hlbší zmysel. Meriam a posudzujem ich nie podľa svojej vlastnej schopnosti. Skôr im verím. Považujem ich za oveľa vznešenejšie, než aby som to mohol pochopiť. Nezavrhujem, čo nemôžem pochopiť. Skôr obdivujem, aj keď som to nepochopil.“ ... Avšak ani v takzvanom druhom a treťom Jánovom liste, hoci sú veľmi krátke, nie je uvedené Jánovo meno, ale bez uvedenia mena je tam napísané „presbyter“. ... V Skutkoch je uvádzaný aj iný Ján priezviskom Marek, ktorého Barnabáš a Pavol vzali so sebou ako sprievodca.

Z uvedeného vyplýva, že Dionýz z Korintu určite poznal SkApoš, 1 Jn, 2 Jn, 3 Jn a ZjvJn.

Irenej z Lyonu (130 – 202 n. l.)

Biskup v Lugdune (dnešný Lyon), vo svojich prácach priamo menuje alebo cituje ako autoritu takmer všetky spisy štandardného kánonu okrem Flm, Jak, 2 Pt, 3 Jn a Júd.

 

Okrem toho priamo cituje aj Hermov Pastier, čo dosvedčuje aj Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.):

Cirkevné dejiny 5:10 Spis Pastier nielen pozná, ale ho tiež chváli týmito slovami: „Celkom právom spis hovorí: Predovšetkým ver, že je jeden jediný Boh, ktorý všetko stvoril a riadi a tak ďalej“.

 

Za falošné považuje Evanjelium Pravdy, pretože bolo napísané v jeho dobe stúpencami Valentína z Egypta (100 – 160 n. l.) a Evanjelium podľa Judáša:

Proti herézam 3:11:9 Stúpenci potom Valentina, ktorí bez všetkej bázne svoje spisy vydávajú, vychvaľujú sa, akoby viac mali evanjelií, než ich je. Dokonca k takej drzosti dospeli, že jeden spis, nedávno od nich vydaný, Evanjeliom Pravdy nazývajú, hoci v ničom sa neporovnáva s evanjeliami apoštolov, tak že u nich ani evanjelium neostáva bez rúhania.

Proti herézam 1:31:1 A to vraj Judáš zradca dobre vedel, a pretože on sám lepšie ako iní pravdu bol poznal, to isté aj tajomstvo zrady vykonal; tak skrze neho stalo sa rozpojenie všetkých pozemských i nebeských vecí. Aj uvádzajú tomu podobný spis, nazývajúc ho Evanjeliom Judášovým.

Klement z Alexandrie (150 – 215 n. l.)

Filozof, vo svojich prácach priamo menuje alebo cituje ako autoritu takmer všetky spisy štandardného kánonu okrem Flm, Jak, 2 Pt, 3 Jn.

 

Okrem toho používa menovite aj Evanjelium podľa Egypťanov a Evanjelium podľa Hebrejov, ktoré však nepovažuje za súčasť cirkevnej tradície, ako aj Matejovu tradíciu, Kázanie Petra, Hermov Pastier a Zjavenie Petra:

Stromata 3:92-93 Na otázku Salomé, kedy budú známe veci, na ktoré sa pýta, Pán odpovedal: „Až pošliapete šaty hanby a z dvoch bude jedno a mužské so ženským nebude mužské ani ženské.“ Predovšetkým je treba povedať, že tento výrok nie je dochovaný v štyroch evanjeliách, ktoré sú súčasťou našej tradície, ale v Evanjeliu podľa Egypťanov.

Stromata 2:45 Ako je tiež napísané v Evanjeliu podľa Hebrejov: „Ten, koho poňal úžas, sa stane kráľom, a kto sa stal kráľom, dôjde odpočinutiu.“

Stromata 7:13 Hovoria v Tradíciách, že apoštol Matej neustále tvrdil: „Ak blížny jedného z vyvolených zhreší, potom vyvolený zhrešil. Ak by sa totiž správal tak, ako predpisuje Slovo, jeho blížny by bol naplnený takou úctou k životu, že by nezhrešil.“

Stromata 6:6 V Kázaní Petra Pán hovorí k učeníkom po vzkriesení: „Vybral som vás dvanástich učeníkov, súdiac vás za mňa hodných,“ ktorých Pán chcel, aby boli apoštolmi, pretože ich považoval za verných, posielajúc ich do sveta k ľuďom na zemi, aby poznali, že existuje jeden Boh.

Stromata 6:15 Či moc, ktorá sa zjavila Hermasovi vo Videní v podobe Cirkvi, nedala na prepis knihu, ktorú chcela oznámiť vyvoleným?

Vybrané pasáže z prorockých kníh 41 Písmo hovorí, že deti, ktoré sú nechránené svojimi rodičmi, sú zverené ochrannému anjelovi, ktorý ich vychováva a živí. A budú, hovorí sa, ako tu storoční veriaci. Preto aj Peter hovorí vo svojej Apokalypse: „A záblesk ohňa prichádzajúci od ich detí a bijúci do očí žien“.

 

Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.) o jeho stratených dielach píše:

Cirkevné dejiny 6:13-14 V tejto knihe si vypomáha aj svedectvami nie všeobecne uznávaných kníh, totiž z takzvanej Múdrosti Šalamúnovej, z knihy Sirachovho syna Josue, z listu Židom, aj z listu Barnabášovho, Klementovho a Júdovho. ... Vo svojich Hypotyposeis udáva Klement stručne povedané zoznam kníh celého Písma svätého oboch Zákonov bez tých kníh, ktoré nie sú všeobecne uznávané myslím tým Júdov list, zostávajúce katolícke listy, list Barnabášov a takzvané Zjavenie Petrovo. U listu Židom uvádza síce za autora Pavla, tvrdí však, že list bol napísaný v hebrejčine a Lukáš, že ho veľmi starostlivo preložil do gréčtiny a dal ho Grékom.

Z uvedeného vyplýva, že pravdepodobne považoval za kánonický aj Flm, ktoré v dochovaných dielach nespomína a poznal aj List Barnabáša. Nakoľko ich však v dochovaných dielach priamo nespomína, je ich používanie Klementom z Alexandrie sporné.

Tertullianus z Ríma (155 – 222 n. l.)

Rímsky právnik, vo svojich prácach priamo menuje alebo cituje ako autoritu takmer všetky spisy štandardného kánonu okrem Jak, 2 Pt, 2 Jn a 3 Jn.

 

Okrem toho používa aj Hermov Pastier, na ktorý však časom zmenil názor:

O modlitbe 16 Opäť, pokiaľ ide o zvyk niektorých, že si sadnú po skončení modlitby, nevidím žiadny dôvod, okrem toho, ktorý dávajú deti. Čo ak by napríklad Hermas, ktorého písmo je obvykle označované názvom Pastier, po skončení svojej modlitby nesadol na svoje lôžko, ale urobil niečo iné, mali by sme to aj my považovať za niečo, čo treba dodržiavať? Samozrejme nie.

O cudnosti 10 Ale ja by som sa vám poddal, keby spis Pastier, jediný, ktorý priaznivo hovorí o cudzoložníkoch, si zaslúžil nájsť miesto v Božom kánone, ak by ho neustále každá rada cirkví (vrátane vašej vlastnej) nepovažovala za apokryfný a nepravdivý (spis).

 

Tertullianus z Ríma sa zmieňuje aj o presbyterovi v Malej Ázii, ktorý Skutky „z lásky k Pavlovi“ spísal a zaštítil jeho menom a po svojom priznaní k autorstvu bol zbavený svojho úradu. Text jeho svedectva je porušený, v blízkosti slov „Acta Pauli“ sa nachádzajú slová „exemplum Theclae“, čo môže byť neskorší dodatok. Nevieme teda povedať, či mal Tertullianus z Ríma na mysli celé Skutky Pavlove, alebo len časť zvanú Skutky Pavla a Thekly. Pravdepodobnejšia je ale prvá možnosť.

O krste 17 Ale ak isté Skutky Pavla, ktoré sú falošne tak pomenované, tvrdia, že príklad Thecly povoľuje ženám učiť a krstiť, nech ľudia vedia, že v Ázii ten presbyter, ktorý zostavil tento dokument s úmyslom pridať k sláve Pavla zo svojho vlastného, bol odhalený a hoci sa priznal, že to urobil z lásky k Pavlovi, bol zbavený svojej funkcie.

Apollonius z Efezu (okolo 180 – 210 n. l.)

Apologéta, jeho diela sa nám nedochovali. Avšak Eusébiom z Cézareje (263 – 339 n. l.) o ňom píše toto:

Cirkevné dejiny 5:20 Používa svedectva z Jánovho Zjavenia a rozpráva tiež, že tento Ján z Božej moci vzkriesil v Efeze jedného mŕtveho. Napísal ešte mnohé iné, ktorým úplne vyvrátil blud predtým uvedenej sekty. Toľko Apollonius.

Z uvedeného vyplýva, že Apollonius z Efezu pravdepodobne poznal ZjvJn.

Serapion z Antiochie (okolo 191 – 211 n. l.)

Biskup v Antiochii, jeho diela sa nám nedochovali. Avšak Eusébiom z Cézareje (263 – 339 n. l.) o ňom píše toto:

Cirkevné dejiny 6:12 Ešte dnes existuje spis takzvané Petrovo evanjelium. Vyvrátil falošné rozprávanie v ňom, pretože niektorí členovia kresťanskej obce na Rhodose vplyvom uvedenej knihy prijali bludné učenie. Považujem za účelné uviesť z tohto listu niekoľko slov, ktorými vykladá svoj názor na túto knihu. „Moji bratia“, píše, „uznávame Petra a ostatných apoštolov tak dobre ako Krista. Čo však obsahuje falošného v ich mene, to odmietame, pretože dobre vieme, že nič také od Krista neprevzali. Keď som bol totiž u vás, myslel som, že všetci majú pravú vieru. Preto hovorím bez toho, aby som vami mne predložený spis Petrovo evanjelium prečítal: Ak u vás pôsobí len rozladenie, nech je čítané. Keď som sa však dozvedel z toho, čo mi bolo povedané, že spis obsahuje istú herézu, poponáhľam sa k vám znova prísť. Preto, bratia, čakajte ma skoro. Viem, bratia, ako Markión hereticky zmýšľal a ako sám sebe si odporoval, pretože nevedel, čo hovoril. Poznáte to z toho, čo som vám napísal. Toto evanjelium som si vypožičal od tých, ktorí ich používali, totiž od nástupcov zakladateľov onej herézy, ktorých nazývame Dokety. Časť názorov Petrovho evanjelia je totiž z ich školy. Prečítal som to podrobne. Väčšinou to súhlasí s pravým učením Spasiteľa. Čo som však zistil, že nezodpovedá pravde, som tu kvôli vám pripojil“. Toľko o spisoch Serapiona.

Z uvedeného vyplýva, že Serapion z Antiochie určite poznal Evanjelium podľa Petra.

Gaius z Ríma (okolo 199 – 217 n. l.)

Presbyter v Ríme, jeho diela sa nám nedochovali. Avšak Eusébiom z Cézareje (263 – 339 n. l.) o ňom píše toto:

Cirkevné dejiny 6:20 Ďalej sa zachovala až do našej doby rozhovor veľmi výrečného muža menom Gaius, ktorý mal v Ríme za Zephyrina s obhajcom frygijskej sekty Proclem. Vytýka svojim protivníkom, že drzo a s veľkou dávkou pochabosti zhotovujú nové Písma. Pri tom sa zmieňuje len o 13 listoch božského Apoštola. List Židom neradí k ostatným listom Pavlovým. Tento list nie je totiž ešte dodnes považovaný niektorými Rimanmi za apoštolov list.

Z uvedeného vyplýva, že Gaius z Ríma určite poznal Pavlove listy a list Hebrejom.

Hippolytos z Ríma (170 – 235 n. l.)

Rímsky protipápež, vo svojich dielach priamo menuje alebo cituje ako autoritu MkEv, MtEv, LkEv, JnEv, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol, 2 Sol, 1 Tim, Hebr, 1 Pt a ZjvJn.

 

Za heretické považuje Evanjelium podľa Egypťanov a Evanjelium podľa Tomáša:

Vyvrátenie všetkých heréz 5:2 Ale majú tieto rôzne zmeny (duše) stanovené v evanjeliu napísané podľa Egypťanov. ... (Naasejci) hovoria, je kráľovstvo nebeské, ktoré treba hľadať v človeku. A čo sa týka tejto (podstaty), uvádzajú výslovnú pasáž, vyskytujúcu sa v evanjeliu napísanom podľa Tomáša, vyjadrujúc sa takto: „Kto ma hľadá, nájde ma v deťoch od siedmich rokov, lebo tam skrytý sa zjavím v štrnástom veku.“

 

A zmieňuje sa aj o existencii tzv. knihy Élchasai, ktorú taktiež považuje za heretickú:

Vyvrátenie všetkých heréz 9:8 Akýsi Alkibiades zo sýrskej Apameje, ktorý sa o sebe domnieval, že je ešte ráznejší a ľstivejší ako Cellistus, prišiel do Ríma s knihou, ktorú vraj parthskí Sérovia predali istému spravodlivému mužovi menom Élchasai. Ten ju predal človeku menom Sobiai ako posolstvo zvestované anjelom.

 

Naráža aj na Skutky Pavla, ktoré však priamo nemenuje. Nie je preto isté, či vychádza priamo z nich, alebo z nezávislej ústnej tradície, ktorá sa dostala aj do Skutkov Pavla, ktoré podľa Tertulliana z Ríma (155 – 222 n. l.) vnikli v tom čase.

Komentár k Danielovi 3:29 Ak veríme tomu, že lev, ktorý bol poštvaný proti Pavlovi, odsúdenému k zápasu so šelmami, sa mu položil k nohám a olizoval ich, prečo by sme nemohli veriť aj tomu, čo sa prihodilo Danielovi?

 

V dielach tzv. Pseudo-Hippolyta (t. j. diela, ktoré sa Hippolytovi z Ríma pripisovali, avšak pravdepodobne ich napísali iní autori) sú spomínané aj 2 Pt, 1 Jn a Júd.

Sextus Iulius Africanus (160 – 240 n. l.)

Cestovateľ a historik, vo svojom liste Aristeidesovi priamo menuje MtEv a LkEv v kontexte rôznych rodokmeňov Ježiša Krista.

Origenes z Alexandrie (185 – 253 n. l.)

Cirkevný učiteľ, poznal všetky spisy štandardného kánonu, k Hebr, 2 Pt, 2 Jn a 3 Jn má však pochybnosti o autorstve:

Cirkevné dejiny 6:25 „Peter však, na ktorom je vybudovaná Kristova cirkev a ktorú nepremôžu pekelné brány, zanechal len jeden uznávaný list. Má byť však od neho aj druhý list. Je totiž o tom pochybnosť. Čo mám povedať o Jánovi, ktorý spočíval na hrudi Pána? Tento nám zanechal jedno evanjelium, priznáva však, že by toho mohol napísať viac, že by to však svet nemohol obsiahnuť. Okrem toho napísal o tajomnom zjavení s príkazom mlčať a nepísať o hlasoch siedmich hromov. Tiež zanechal jeden list o niekoľko málo riadkoch. Možno že napísal aj druhý a tretí list. Ale nie všetci ich považujú za pravé. Obaja nemajú ani 100 riadkov.“ Napokon sa Origenes vo svojich homíliách vyjadruje o liste Židom takto: „Spôsob písania listu Židom stráda tie vyjadrovacie prostoty vlastné apoštolovi. Sám hovorí, že nie je zbehlý v reči, to znamená, vo vyjadrovaní. List Židom je však písaný krásnou gréčtinou. To by mohol dosvedčiť každý, kto dokáže posúdiť rozdiel vo vyjadrovaní. Okrem toho obsahuje obdivuhodné myšlienky, ktoré nie sú nijako horšie ako pri všeobecne uznávaných spisoch apoštolov. S tým musí súhlasiť každý, kto pozorne číta spisy apoštolov.“ K tomu krátko na to pripája: „Aby som vyslovil svoj názor, myslím, že myšlienky sú apoštola, vyjadrovanie a celá skladba že patrí niekomu inému, ktorý si zapamätal, čo učiteľ povedal, zapísal a bližšie to osvetlil. Ak obec považuje tento list za Pavlov, možno s tým súhlasiť. Veď nie bez dôvodov považovali predkovia tento list za Pavlovo dielo. Kto však list napísal, to vie len Boh. Spisovatelia, ktorých spisy sa nám zachovali, jedni ho pripisujú rímskemu biskupovi Klementovi, druhí autorovi evanjelia a Skutkov apoštolov Lukášovi.“ Toľko o tom.

 

Origenes používa aj mnoho ďalších spisov, ktoré dnes nie sú štandardne považované za kánonické, napr. Evanjelium podľa Hebrejov, Evanjelium podľa Petra, Knihu Jakuba, Skutky Pavla, List Barnabáša a Hermov Pastier:

Komentár k Jánovi 2:12 Ak prijíma niekto Evanjelium podľa Hebrejov, v ktorom sám Spasiteľ hovorí: „Práve pred chvíľou ma moja matka, Duch Svätý, uchopil za jeden z mojich vlasov a odniesol ma na veľkú horu Tábor...“

Komentár k Matúšovi 10:17 Ale niektorí hovoria, opierajúc sa o tradíciu v Evanjeliu podľa Petra, ako je označené, alebo Kniha Jakuba, že bratia Ježiša boli synovia Jozefa od predchádzajúcej manželky, ktorú si vzal pred Máriou.

Komentár k Jánovi 20:12 V takzvaných Skutkoch Pavla ja zapísaný výrok Pána: „Nechám sa znova ukrižovať.“

O princípoch 3:2:4 Kniha Pastiera tvrdí to isté, keď hovorí, že každého jednotlivca sprevádzajú dvaja anjeli, že vždy, keď sa v našich srdciach objavia dobré myšlienky, sú navrhnuté dobrým anjelom, ale keď sú protichodného druhu, sú to podnety zlého anjela. To isté vyjadruje Barnabáš vo svojom liste, kde hovorí, že existujú dve cesty, jedna svetla a druhá temnoty, nad ktorými tvrdí, že sú umiestnení určití anjeli – anjeli Boží nad cestou svetla, anjeli Satana nad cestou temnoty.

 

Pozná aj množstvo ďalších, ktoré však považuje za heretické, ako Evanjelium podľa Egypťanov, Evanjelium podľa dvanástich apoštolov, Evanjelium podľa Basilida, Evanjelium podľa Tomáša, Evanjelium podľa Mateja, Kázanie Petra a Učenie Petra:

Homília na Lukáša 1:1 Cirkev má štyri evanjeliá, herézy veľmi veľa, z ktorých je jedno sa nazýva „Evanjelium podľa Egypťanov“, a iné „Evanjelium podľa dvanástich apoštolov“. Basilides sa tiež odvážil napísať evanjelium a nazvať ho svojím menom. ... Poznám určité evanjelium, ktoré sa volá „Evanjelium podľa Tomáša“ a „Evanjelium podľa Mateja“, a mnoho ďalších sme prečítali, aby sme sa akýmkoľvek spôsobom nezdali nevedomí pre tých, ktorí si myslia, že majú nejaké poznanie, ak sú s týmito oboznámení. Avšak medzi všetkými týmito sme schválili iba to, čo cirkev uznala, teda že by mali byť prijímané len štyri evanjeliá.

Komentár k Jánovi 13:17 Je príliš veľa teraz uvádzať Herakleonove citáty prevzaté z knihy nazvanej Kázanie Petra a v súvislosti s nimi sa treba pýtať na knihu, či je pravdivá alebo falošná alebo zložená z oboch prvkov.

O princípoch Prológ 8 A ak by nám to mal niekto citovať z malého spisu s názvom Učenie Petra, v ktorom Spasiteľ akoby povedal svojim učeníkom: „Nie som nehmotný démon“, musím v prvom rade odpovedať, že toto dielo nie je zaradené medzi cirkevné knihy. Môžeme totiž ukázať, že to nezložil ani Peter, ani žiadna iná osoba inšpirovaná Duchom Božím.

 

A zmieňuje sa aj o existencii tzv. knihe Élchasai, ktorú taktiež považuje za heretickú:

Cirkevné dejiny 6:38 Vtedy vznikol aj iný blud, takzvaná heréza helkesaitov, ktorý však hneď po svojom vzniku zase zanikol. Origenes sa o ňom zmieňuje v homílii na 82. žalm, ktorú mal pred kresťanskou obcou, takto: „V prítomnej dobe ktosi prišiel a chválil sa, že môže obhájiť bezbožný a bohaprázdny názor helkesaitov, ktorí len pred nedávnom povstali v obciach. Chcem však vám ukázať, koľko zlého táto sekta tvrdí, aby sa nedali strhnúť. Z každej časti svätého Písma niečo vytrhne, niečo zase uznáva, a to z Písma Starého Zákona aj z evanjelia. Apoštola (Pavla) však úplne zavrhuje. Heréza hovorí, že nezáleží na tom, či kresťan zaprie Krista alebo nie, rozumný človek že v čase súženia Krista zapiera ústami, nie však srdcom. Tiež majú knihu, ktorá podľa ich tvrdenia spadla z neba. Kto sa podľa nej riadi a jej verí, dosiahne odpustenie, ale iné ako dáva Kristus.“ Toľko o tom.

 

V Origenovom nedochovanom komentáru ku knihe Genezis mohla byť tiež narážka na Skutky Petra:

Cirkevné dejiny 3:1 Peter, zdá sa, kázal v Ponte, Galátii, Bithynii, Kappadócii a Ázii rozptýleným tam žijúcim Židom. Nakoniec prišiel aj do Ríma a bol tam, ako si prial, ukrižovaný hlavou dole. Čo mám povedať o Pavlovi, ktorý šíril radostné posolstvo Kristovo od Jeruzalema až po Illyricum a nakoniec zomrel v Ríme za Neróna mučeníckou smrťou? O tom rozpráva Origenes v tretej knihe svojho komentára ku Genezis.

Novacián (200 – 258 n. l.)

Rímsky protipápež, vo svojich dielach priamo menuje alebo cituje ako autoritu MtEv, LkEv, JnEv, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Tim, Tít, 1 Jn.

Cyprián z Kartága (210 – 258 n. l.)

Biskup v Kartágu, vo svojich prácach priamo menuje alebo cituje ako autoritu všetky kánonické spisy s výnimkou Flm, Hebr, Jak, 2 Jn, 3 Jn a Júd, ktoré nijako nespomína.

 

V dielach tzv. Pseudo-Cypriána (t. j. diela, ktoré sa Cypriánovi z Kartága pripisovali, avšak pravdepodobne ich napísali iní autori) je aj Hebr citované ako autorita v rozprave Proti Novaciánovi a v rozprave O znovupokrstení sa spomína Kázanie Pavla ako kniha heretikov:

O znovupokrstení 17 Lebo z tohto cudzoložného, ba až vražedného krstu, ak existuje nejaký iný autor, potom je to iste kniha vymyslená tými samými heretikmi v prospech toho istého omylu, ktorá je nazvaná Kázanie Pavla, v ktorej knihe, v protiklade voči všetkým Písmam, nájdeš aj Krista vyznávajúceho jeho vlastný hriech, hoci on sám nespáchal žiadny hriech, donúteného svojou matkou Máriou neochotne prijať Jánov krst.

 

V listoch adresovaných Cypriánovi z Kartága (210 – 258 n. l.) od rôznych cirkevných predstaviteľov žijúcich v tej dobe sa priamo menujú alebo citujú ako autorita MkEv, MtEv, LkEv, JnEv, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, 1 Pt a ZjvJn.

Pontius z Kartága (210 – 262 n. l.)

Diakon v Kartágu, vo svojom diele o živote a mučeníctve Cypriána z Kartága (210 – 258 n. l.) spomína SkApoš a 1 Tim.

Dionýz z Alexandrie (190 – 264 n. l.)

Biskup v Alexandrii, vo svojich dielach priamo menuje alebo cituje ako autoritu MkEv, MtEv, LkEv, JnEv, SkApoš, Rim, 1 Kor, Tít, 1 Jn, 2 Jn, 3 Jn a ZjvJn.

Gregor Divotvorca (213 – 270 n. l.)

Biskup v Neocézareji, vo svojich dielach priamo menuje alebo cituje ako autoritu MtEV, LkEv, 1 Kor a Ef.

Anatolios z Laodiceje (220 – 283 n. l.)

Matematik a biskup v Laodiceji, vo svojom diele Veľkonočný kánon priamo menuje alebo cituje ako autoritu MtEV, LkEv a JnEv.

Archelaus (okolo 250 – 300 n. l.)

Biskup v Harrane, vo svojej Dišpute s Mánesom priamo menuje alebo cituje ako autoritu MkEv, MtEv, LkEv, JnEv, SkApoš, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 1 Sol, 1 Tim, 2 Tim a 1 Jn.

Dialóg Adamantius (okolo 300 n. l.)

Anonymná apologéta z prelomu 3. a 4. stor. n. l., v ktorej sa priamo menuje alebo cituje ako autorita MkEv, MtEv, LkEv, JnEv, SkApoš, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Kol, 1 Sol, 2 Sol, 1 Tim, Hebr a 2 Pt.

Viktorín z Ptuje (250 – 304 n. l.)

Biskup v Ptuji, vo svojich dielach priamo menuje alebo cituje ako autoritu MkEv, MtEv, LkEv, JnEv, SkApoš, Rim, 1 Kor, Gal, Ef, Flp, Kol, 2 Sol, 1 Tim, 1 Pt a ZjvJn.

Pierios z Alexandrie (okolo 275 – 309 n. l.)

Cirkevný učiteľ, v dochovaných fragmentoch jeho diel priamo menuje LkEv a 1 Kor.

Metod z Olympu (260 – 311 n. l.)

Biskup v Olympe, vo svojich dielach priamo menuje alebo cituje ako autoritu MkEv, MtEv, LkEv, JnEv, SkApoš, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Kol, 1 Sol, 1 Tim a ZjvJn. Cituje, aj keď priamo nemenuje, Zjavenie Petra v alegorickej rozprave O cnostiach a považuje ho za Bohom inšpirované.

Peter z Alexandrie (okolo 285 – 311 n. l.)

Biskup v Alexandrii, vo svojich dielach priamo menuje alebo cituje ako autoritu MtEv, LkEv, JnEv, SkApoš, 1 Kor, Ef, Flp, 1 Tim a Hebr.

Lactantius (250 – 325 n. l.)

Apologéta, vo svojich dielach priamo menuje alebo cituje ako autoritu JnEv, Ef a ZjvJn.

Alexander z Alexandrie (okolo 313 – 328 n. l.)

Biskup v Alexandrii, vo svojich dielach priamo menuje alebo cituje ako autoritu MtEv, JnEv, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Kol, 1 Tim, Hebr a 2 Jn.

Eusébios z Cézareje (263 – 339 n. l.)

Biskup v Cézareji, vo svojom diele o cirkevných dejinách uznáva všetky spisy štandardného kánonu, avšak k Jak, 2 Pt, 2 Jn, 3 Jn, Júd a ZjvJn sa vyjadruje, že nie všetci ich uznávajú.

 

Okrem toho spomína aj množstvo spisov, ktoré používajú heretici, a to Evanjelium podľa Petra, Evanjelium podľa Tomáša, Evanjelium podľa Mateja, Evanjelium podľa Hebrejom, Skutky Pavla, Skutky Petra, Skutky Ondreja, Skutky Jána, List Barnabáša, Kázanie Petra, Učenie apoštolov, Zjavenie Petra a Hermov Pastier.

Cirkevné dejiny 3:3 Avšak spisy, ktoré majú titul Skutky Petrove, Evanjelium Petrovo, Kázanie a Zjavenie Petra, nie sú, ako vieme, vôbec počítané ku katolíckym spisom, pretože žiadny cirkevný spisovateľ ani z tých starších ani z našej doby ich ako svedectvo nepoužil. ... Takzvané Skutky Pavlove som tiež nenašiel medzi všeobecne uznávanými spismi. Keďže ďalej apoštol Pavol medzi pozdravmi, ktoré pripája na konci svojho listu Rimanom, okrem iných sa zmieňuje aj o Hermovi, od ktorého má byť spis Pastier, treba tu poznamenať, že tento spis Pastier niektorí neuznávajú. Preto nesmel byť počítaný medzi všeobecne ako pravé uznávané spisy. Iní, najmä tí, ktorí sú vyučovaní počiatkom nášho náboženstva, považujú ho za nenahraditeľný. Preto, ako vieme, je v cirkvách verejne používaný a ja som zistil, že aj niektorí z najstarších cirkevných spisovateľov ho používali.

Cirkevné dejiny 3:26 Medzi nepravé je nutné počítať Skutky Pavlove, takzvaného Pastiera, Zjavenie Petra, okrem týchto list, ktorý nesie meno Barnabáša a takzvané Učenie apoštolov. Ako bolo povedané, možno tu zaradiť aj Jánovo Zjavenie, ak chce niekto. Ako som poznamenal, niektorí ho zavrhujú, iní ho však počítajú medzi pravé spisy. Medzi tieto niektorí počítali Evanjelium podľa Hebrejov, ktoré si obľúbili najmä tí z Hebrejov, ktorí prijali kresťanskú vieru. Tieto všetky by bolo možné počítať za pochybné. Tiež som považoval za potrebné uviesť ich zoznam. Takisto rozlíšil som podľa cirkevnej tradície všeobecne ako pravé a nesfalšované uznané spisy od tých, ktoré síce nepatria do kánonu, pretože sú o nich určité pochybnosti, väčšina cirkevných spisovateľov ich však uznáva. Takto možno ľahko rozoznať pravé od tých, ktoré pod menom apoštola priviedli na svet heretici. Tu patrí Evanjelium Petra, Tomáša, Mateja a ešte niektoré iné ako Skutky Ondreja, Jána a ostatných apoštolov. O týchto spisoch sa ani jeden pravoverný cirkevný učiteľ vo svojich prácach nezmienil.

 

Zmieňuje sa aj o existencii tzv. Skutkov Piláta, ktoré však taktiež považuje za heretické.

Cirkevné dejiny 9:4-5 V mestách boli ustanovovaní pohanskí kňazi a Maximinus bol ustanovený veľkňazom. Vyberal si k tomu takých mužov, ktorí boli pre svoje výborné vedenie štátnych úradov veľmi vážení. ... Vymysleli si Skutky Piláta, rozhovory Piláta s naším Spasiteľom. Boli plné rúhania voči Kristovi. Na prianie vladára ich rozoslali po celej ríši s písomným príkazom, aby všade na vidieku aj v mestách sa s nimi všetci zoznámili. Aj učitelia namiesto obvyklých učebných predmetov ich mali čo najhorlivejšie predčítať a učiť naspamäť.

Afrahát (270 – 345 n. l.)

Askéta, vo svojich homíliách priamo menuje alebo cituje ako autoritu evanjeliá MkEv, MtEv, LkEv a JnEv ako Diatesseron, SkApoš, Rim, 1 Kor, 2 Kor, Gal, Ef, Flp, 1 Sol, 1 Tim, 2 Tim, Tít a Hebr. Rovnako tak cituje ako autoritu aj tzv. Tretí list Korinťanom.

Efrém Sýrsky (306 – 373 n. l.)

Básnik, vo svojich dielach alebo dielach mu pripisovaných priamo menuje alebo cituje ako autoritu všetky spisy štandardného kánonu (evanjeliá MkEv, MtEv, LkEv a JnEv ako Diatesseron). Za kánonický považoval pravdepodobne aj tzv. Tretí list Korinťanom, ku ktorému napísal komentár.

Pešita (okolo 401 – 450 n. l.)

Najstarší dochovaný sýrsky preklad Svätého Písma, obsahuje všetky spisy štandardného kánonu okrem 2 Pt, 2 Jn, 3 Jn, Júd a ZjvJn.

Výsledok analýzy

Na základe svedectva prednicejských grécko-latinských pisateľov, ako aj najstarších pisateľov aramejsko-mezopotámskej tradície, sa má zmysel zaoberať týmito spismi:

MkEv – Evanjelium podľa Marka

MtEv – Evanjelium podľa Matúša

LkEv – Evanjelium podľa Lukáša

JnEv – Evanjelium podľa Jána

SkApoš – Skutky apoštolov

Rim – List Rimanom

1 Kor – Prvý list Korinťanom

2 Kor – Druhý list Korinťanom

Gal – List Galaťanom

Ef – List Efezanom

Flp – List Filipanom

Kol – List Kolosanom

1 Sol – Prvý list Solúnčanom

2 Sol – Druhý list Solúnčanom

1 Tim – Prvý list Timotejovi

2 Tim – Druhý list Timotejovi

Tít – List Títovi

Flm – List Filemonovi

Hebr – List Hebrejom

Jak – List Jakuba

1 Pt – Prvý list Petra

2 Pt – Druhý list Petra

1 Jn – Prvý list Jána

2 Jn – Druhý list Jána

3 Jn – Tretí list Jána

Júd – List Júdu

ZjvJn – Zjavenie Jána

HebrEv – Evanjelium podľa Hebrejov

EgEv – Evanjelium podľa Egypťanov

PtEv – Evanjelium podľa Petra

SkPv – Skutky Pavla

3 Kor – Tretí list Korinťanom

Barn – List Barnabáša

DidApoš – Učenie apoštolov

KázPt – Kázanie Petra

ZjvPt – Zjavenie Petra

Herm – Hermov Pastier

TmEv – Evanjelium podľa Tomáša

MtjEv – Evanjelium podľa Mateja

JakEv – Kniha Jakuba

JudEv – Evanjelium podľa Judáša

EvPrav – Evanjelium Pravdy

EvApoš – Evanjelium podľa Dvanástich apoštolov

Bsld – Evanjelium podľa Basilida

SkPt – Skutky Petra

SkOn – Skutky Ondreja

SkJnEv – Skutky Jána

SkPl – Skutky Piláta

MtjTrad – Matejova tradícia

Laod – List Laodicejským

Alex – List Alexandrijským

DidPt – Učenie Petra

KázPv – Kázanie Pavla

ÉlchEv – Kniha Élchasai

 

V nasledujúcej tabuľke je zhrnutie ranokresťanských svedectiev.