Definovanie norma normans

Úvod BiblistikaDefinovanie norma normans

Pre správne rozhodnutia kresťanov v záležitostiach svojej viery a jej praktizovania je potrebné si definovať „norma normans“, t. j. normu, podľa ktorej sa posudzujú ostatné normy, ale sama nie je posudzovaná. Zdroj božského učenia, ktorý by nám slúžil ako „norma normans“, môže byť ústny (tzv. tradícia) reprezentovaný magistériom (pod pojmom „magistérium“ sa rozumie učiteľský úrad cirkvi a v závislosti od cirkevného zriadenia to môže byť buď jedna osoba s najvyššou autoritou v rámci hierarchie cirkvi, skupina predstaviteľov cirkvi alebo všetci členovia cirkvi v dehierarchickom zriadení) alebo písomný (tzv. kánon).

 

Existuje viacero postojov na to, aký je vzťah medzi týmito dvoma zdrojmi božského učenia, t. j. medzi magistériom a kánonom. Nakoľko však „norma normans“ je norma, ktorá sama nie je posudzovaná, malo byť ňou len niečo, čoho dôveryhodnosť nemôže byť v čase spochybnená.

 

Pre správny výber postoja nie je akceptovateľné kruhové dokazovanie (t. j. ak sa ako argument dôkazu používa tvrdenie, ktoré je predmetom dokazovania), nakoľko nemožno považovať niečo za „norma normans“ len preto, že samo to tvrdí, že je „norma normans“. Napríklad, ak magistérium tvrdí, že jeho interpretácia je „norma normans“, pretože si to tak sama interpretuje a jeho interpretácia je predsa „norma normans“ = sme v kruhu. Alebo ak nejaký spis sa považuje za „norma normans“, pretože samo tvrdí, že je „norma normans“ = sme v kruhu.

 

Pre správny výber postoja nie sú akceptovateľné ani navzájom zameniteľné argumenty (t. j. ak sa rovnaký argument dá preformulovane použiť na opačné tvrdenie), nakoľko je možné ich považovať za rovnocenné. Napríklad, ak možno považovať spochybnenie autority magistéria za spochybnenie pôsobenia Svätého Ducha v cirkvi, rovnako tak možno považovať spochybnenie rozhodnutia znovuzrodeného kresťana za spochybnenie pôsobenia Svätého Ducha v jednotlivcovi a rovnako tak možno považovať spochybnenie dostatočnosti Svätého Písma za spochybnenie pôsobenia Svätého Ducha v pisateľoch Svätého Písma. Resp. ak všemohúci Boh dokáže viesť magistérium, aby určovalo správny smer, rovnako tak dokáže viesť aj jednotlivcov, aby sami rozpoznali pravdu a rovnako tak dokáže viesť pisateľov, aby zapísali všetko tak, aby nevznikli rôzne interpretácie jednej pravdy.

 

1. Solo Conscientiae – Postoj, že nie je potrebný žiaden vonkajší zdroj autority božského učenia, ktorý by slúžil ako „norma normans“, či už ústny alebo písomný, nakoľko každý kresťan vedený Svätým Duchom pozná pravdu. Jedinou a končenou autoritou vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa viery a jej praktizovania je tak len naše vlastné svedomie.

 

Aj keď dokonalý človek by vonkajší zdroj autority nepotreboval, nikto nie je dokonalý, nakoľko všetci hrešíme a nikto z nás nie je neomylný.

Navyše Satan, ktorý sa tvári ako anjel svetla, nás neustále pokúša, aby nás zviedol z cesty spásy.

Dobre to vystihol Samuel Leroy Jackson vo filme Expres na západ: „Myslím si, že nech už akákoľvek pravda je napísaná na stránkach tejto knihy, je tiež napísaná aj v ľudskom srdci a bola tam napísaná už dávno a bude tam napísaná ešte dlho. Aj keby každá kópia tejto knihy bola spálená. Každá jednotlivá kópia. A čo povedal Ježiš, nemyslím si, že by si z toho vymyslel čo i len slovo. Len to povedal. Táto kniha je príručkou pre nevedomosť a nemoc srdca. Kompletný človek by ju vôbec nepotreboval.“

Spoliehať sa preto výlučne na vlastné svedomie v zmysle postoja Solo Conscientiae nemusí byť spoľahlivé. Vlastné svedomie v zmysle postoja Solo Conscientiae tak nemôže byť „norma normans“.

 

2. Solo Ecclesia – Postoj, že jediným a výhradným zdrojom zjavenia aj autority božského učenia je ústny zdroj reprezentovaný magistériom, ktoré je konečnou autoritou vo všetkých záležitostiach viery a jej praktizovania. Za „norma normans“ preto možno považovať len samotné učenie magistéria. Písomný kánon nie je potrebný, nakoľko magistérium vedené Svätým Duchom vždy pozná pravdu, pričom pravda nie je absolútna, ale relatívna, teda zjavovanie božského učenia je postupným a pokračujúcim procesom skrz magistérium. Písomný materiál je tak len pomocný a jeho pravosť dočasná, kým sa nezjaví skrz magistérium nová pravda.

 

Aj keď magistérium vedené Svätým Duchom môže mať pravdu, nekriticky mu dôverovať v zmysle postoja Solo Ecclesia však so sebou nesie riziko, že uveríme falošnému učeniu, pokiaľ do magistéria vniknú falošní učitelia, nakoľko sa pravda v čase mení, a teda si nikdy nemôžeme byť istí, či jej prezentovaná podoba magistériom je skutočne tá pravá. Pred takými nás varovali už prví kresťanskí pisatelia.

Výlučne len magistérium v zmysle postoja Solo Ecclesia tak nemôže byť „norma normans“.

 

3. Sola Ecclesia – Postoj, že je len jeden zdroj zjavenia aj autority božského učenia, a to ústny zdroj reprezentovaný magistériom, ktorý je sám osebe dostatočný pre všetky záležitosti viery a jej praktizovania. Písomný zdroj môže byť užitočný na dosvedčenie a vysvetlenie učenia magistériom, ale nie je možné ho považovať sám osebe ako „norma normans“. Na rozdiel od postoja Solo Ecclesia je pravda podľa postoja Sola Ecclesia absolútna, a teda učenie sa môže časom rozširovať o ďalšie nové učenie, nie však meniť.

 

Aj keď pravda je v zmysle postoja Sola Ecclesia absolútna, stále nesie so sebou riziko, že uveríme falošnému učeniu, pokiaľ do magistéria vniknú falošní učitelia, pred ktorými nás varovali už prví kresťanskí pisatelia, nakoľko podľa tohto postoja neexistuje písomná „norma normans“, ktorou by bolo možné učenie magistéria verifikovať. Výlučne len magistérium v zmysle postoja Sola Ecclesia tak nemôže byť „norma normans“.

 

4. Prima Ecclesia – Postoj, že sú dva zdroje zjavenia učenia božského učenia, a to ústny a písomný, ale len jeden zdroj autority a tou je magistérium. Preto len interpretácia písomného kánonu magistériom je tá jediná správna, ktorú možno považovať za „norma normans“. Magistérium je tak konečnou autoritou vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa viery a jej praktizovania, keďže definuje a interpretuje kánon a môže ho rozširovať o ďalšie nové učenie neobsiahnuté v písomnom kánone.

 

Aj keď možno aj písomný kánon považovať za „norma normans“, tým, že len interpretácia písomného kánonu magistériom je tá jediná správna, takáto interpretácia v zmysle postoja Prima Ecclesia má sklon k eisegetickej teológii, t. j. vkladanie svojej interpretácie do textu namiesto odvodzovania svojej interpretácie z textu. Eisegéza tak môže viesť k nesprávnym záverom a skreslenému pochopeniu textu a môže sa ľahko zneužiť na podporu falošného učenia, pokiaľ do magistéria vniknú falošní učitelia, pred ktorými nás varovali už prví kresťanskí pisatelia. Aj prví kresťania kontrolovali učenie apoštolov prostredníctvom písomného kánonu Starého Písma.

Príkladom eisegézy, ktorá viedla k deformácii božieho učenia, je napr. učenie farizejov.

Magistérium ako primárny, aj keď nie jediný, zdroj autority v zmysle postoja Prima Ecclesia tak nemôže byť „norma normans“.

 

5. Prima Scriptura – Postoj, že sú dva zdroje zjavenia božského učenia, a to ústny a písomný, ale len jeden zdroj autority a tou je písomný kánon. Písomný kánon je tak konečnou autoritou vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa viery a jej praktizovania, teda učenie pochádzajúce z ústneho zdroja nesmie odporovať písomnému kánonu. Rozdiel od postoja Prima Ecclesia spočíva v tom, že kým pri postoji Prima Ecclesia je písomný kánon interpretovaný tak, aby vyhovoval novému učeniu magistéria, pri postoji Prima Scriptura je nové učenie preverované interpretáciou písomného kánonu nezávislou na novom učení.

 

Aj keď nové učenie pochádzajúce z ústneho zdroja v zmysle postoja Prima Scriptura neodporuje písomnému kánonu, nie je možné ho ani verifikovať, nakoľko z písomného kánonu ani explicitne nevyplýva. Vo Svätom Písme sa síce uvádza, že nie všetko, čo Ježiš Kristus povedal a vykonal, je v ňom aj zachytené, to však nie je zmyslom písomného kánonu a ani Sväté Písmo nás nenabáda, aby sme hľadali nejaké nezapísané Ježišovo učenie.

Je samozrejmé a zrejmé, že Sväté Písmo neobsahuje všetko, čo Ježiš Kristus povedal a vykonal. Nie je žiaden dôvod sa však domnievať, že ľudia potrebujú poznať všetky Ježišove slová a skutky. Dôležité je, aby sme poznali všetko jeho učenie potrebné pre našu spásu a to podľa rovnakého autora Evanjelia podľa Jána aj obsahuje.

Nie je preto žiaden dôvod sa domnievať, že by nepísané svedectvo obsahovalo nejaké ďalšie podstatné informácie potrebné k viere, ktoré by zapísané svedectvo neobsahovalo, aby sme mohli byť spasení. Navyše písomný kánon pozostáva z viacero spisov, pričom len tento jediný by už mal obsahovať všetko dôležité pre našu spásu.

 

Pavol síce vo svojich listoch píše, že učenie Ježiša Krista sa predávalo aj ústne, treba si však uvedomiť kontext toho, čo píše.

Ústne sa predávalo učenie Ježiša Krista priamo od jeho očitých svedkov, čo možno považovať za ekvivalent toho, čo títo istí ľudia aj písali a bolo to v čase, keď ešte nie všetko Ježišovo učenie potrebné pre našu spásu bolo písomne zachytené a rozšírené medzi všetkých jeho nasledovateľov, ako je tomu dnes.

 

Nakoľko interpretáciu magistériom nie je možné verifikovať, dôveryhodnosť nového učenia nie je nespochybniteľná, a teda magistérium ako zdroj autority pre nové neverifikovateľné učenie v zmysle postoja Prima Scriptura tak nemôže byť „norma normans“.

 

6. Regula Fidei – Postoj, že je len jeden zdroj zjavenia božského učenia, ale dva zdroje autority, a to písomný zdroj, ktorý je síce sám osebe dostatočný pre všetky záležitosti viery a jej praktizovania, avšak potrebuje magistérium na jeho správnu interpretáciu, pričom aj táto interpretácia je „norma normans“. Magistérium síce interpretuje písomný kánon, ale na rozdiel od postojov Prima Ecclesia a Prima Scriptura ho nemôže rozširovať o ďalšie učenie, ktoré implicitne nevyplýva z písomného kánonu.

 

Aj keď magistérium môže na rozdiel od postoja Prima Scriptura písomný kánon len interpretovať a nie rozširovať o nové učenie, stále je tu riziko nesprávnej interpretácie, ktorá ako „norma normans“ nesmie byť korigovaná. Interpretácia magistériom v zmysle postoja Regula Fidei tak nemôže byť „norma normans“.

 

Ježiš síce sám dal autoritu apoštolom tým, že nechal na ich vôli možnosť odpúšťať hriechy, resp. čokoľvek rozväzovať alebo naopak, neodpúšťať hriechy, resp. čokoľvek zväzovať.

Ako aj im prikázal učiť všetkých ľudí.

Avšak im aj prikázal, čo majú učiť – všetko, čo on im prikázal dodržiavať. Zároveň nič explicitne ani implicitne nenasvedčuje tomu, že by interpretácia Ježišovho učenia magistériom po smrti apoštolov formou apoštolskej sukcesie sa mala považovať tiež za „norma normans“. Z týchto veršov teda len vyplýva, že učenie Ježiša Krista pretlmočené apoštolmi možno považovať za „norma normans“.

 

7. Sola Scriptura – Postoj, že je len jeden zdroj zjavenia aj autority božského učenia, a to písomný zdroj reprezentovaný kánonom, ktorý je sám osebe dostatočný pre všetky záležitosti viery a jej praktizovania, nakoľko jeho pisatelia boli pri jeho písaní vedení Svätým Duchom. Magistérium môže byť užitočné pri interpretácii písomného kánonu, ale na rozdiel od postoja Regula Fidei túto interpretáciu nemožno považovať samú o sebe za „norma normans“. Na definovanie nejakého učenia, ktoré je implicitne v písomnom kánone, nestačí teda len samotná interpretácia magistériom, ale musí byť aj explicitne písomným kánonom odvodené, t. j. interpretácia magistériom by mala byť len nápomocná.

 

Aj keď magistérium môže byť užitočné pri interpretácii písomného kánonu v zmysle postoja Sola Scriptura, nakoľko jeho interpretáciu písomného kánonu nemožno považovať samú o sebe ako „norma normans“, sú jednotlivci v konečnom dôsledku odkázaní sami na seba v zmysle postoja Solo Scriptura. Napríklad aj samotná protestantská reformácia odmietla len niektoré novodobejšie učenia magistéria Katolíckej cirkvi, nie je tak jasná hranica, čo možno považovať za správnu a čo už za nesprávnu interpretáciu písomného kánonu magistériom. A ak nie je jasná hranica, potom treba všetko učenie magistériom kontrolovať písomným kánonom. Ak sa však nebude pristupovať k štúdiu písomného kánonu nezaujato v zmysle postoja Solo Scriptura, bude to nutne viesť k eisegetickej a nie exegetickej teológii.

 

8. Solo Scriptura – Postoj, že jediným a výhradným zdrojom zjavenia aj autoritybožského učenia je písomný zdroj reprezentovaný kánonom, ktorý je konečnou autoritou vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa viery a jej praktizovania. Za „norma normans“ preto možno považovať len samotný písomný kánon. Na rozdiel od postoja Sola Scriptura magistérium nie je vôbec potrebné na interpretáciu kánonu, nakoľko každý kresťan je vedený Svätým Duchom, aby rozpoznal pravdu.

 

Absencia magistéria v zmysle postoja Solo Scriptura však so sebou nesie riziko, že to povedie k doktrinálnemu zmätku a chaosu. Je prirodzené, že bez magistéria, ktorého interpretácia by bola „norma normans“, dochádza k mnohým odlišným interpretáciám. Rôzne doktríny však v zmysle postoja Solo Scriptura nie sú už „norma normans“. Ide tak o chyby v interpretácii, ktoré na rozdiel od postoja Regula Fidei však môžu byť korigované a nie v samotnej „norma normans“, ktorá nesmie byť korigovaná.

 

Jedinou „norma normans“, t. j. normou, podľa ktorej sa posudzujú ostatné normy, ale sama nie je posudzovaná, môže byť len samotné učenie Ježiša Krista.

Ideálnym zdrojom obsahu učenia Ježiša Krista, o ktorý by sme sa mohli oprieť, by bol písomný materiál od neho samotného. Avšak vzhľadom na absenciu akéhokoľvek písomného materiálu, ktorý by zanechal, ostáva len očité svedectvo jeho učeníkov. Za „norma normans“ tak možno považovať jedine verifikovateľné očité svedectvo Ježišovho učenia.

Nakoľko však už žiadny očitý svedok dnes nežije, ostáva nám len písomný materiál, ktorý nám zanechali prví kresťanskí pisatelia. Tento písomný materiál môže mať dve formy – formu priameho pretlmočenia toho, čo Ježiš Kristus učil, alebo formu zachytenia toho, čo očití svedkovia o jeho učení rozprávali. Určenie, ktoré spisy a knihy majú byť súčasťou písomného kánonu, je predmetom nadväzujúcej analýzy.