Autorita kánonických spisov

Úvod BiblistikaAutorita kánonických spisov

Aj keď všetky spisy Nového Písma spĺňajúce kritérium apoštolstva možno považovať za kánonické, jedinou „norma normans“, t. j. normou, podľa ktorej sa posudzujú ostatné normy, ale sama nie je posudzovaná, môže byť len samotné učenie Ježiša Krista. Ježiš Kristus síce prikázal apoštolom, aby učili všetkých ľudí – čomu zodpovedajú aj spisy spĺňajúce kritérium apoštolstva – prikázal im však aj, čo majú učiť – všetko, čo on im prikázal dodržiavať.

Preto sme síce vybudovaní na základe, ktorým sú apoštoli a proroci, avšak základným kameňom je len sám Ježiš Kristus.

Treba tak striktne rozlišovať to, čo učil samotný Ježiš Kristus a očití svedkovia pretlmočili a vlastné subjektívne názory pisateľov spisov Nového Písma. Takéto subjektívne názory nie je možné považovať za rovnocenné s učením samotného Ježiša Krista. Preto subjektívne názory pisateľov spisov Nového Písma by tak mali predstavovať len deuterokánon v jeho pravom zmysle slova – druhoradé učenie.

 

Porovnanie výsledku analýzy so zaradením jednotlivých spisov do kánonu Nového Písma naprieč kresťanskými denominácii je v nasledujúcej tabuľke.

 

Kánon Nového Písma

 

Protest

Mormon

RimKat

Prav

Arm

Kopt

Et+Er

Syr+Asyr

Výsledok

MkEv

MtEv

LkE

JnEv

SkApoš

✓!

Rim

✓!

1 Kor

✓!

2 Kor

✓!

Gal

✓!

Ef

✓!

Flp

✓!

Kol

✓!

1 Sol

✓!

2 Sol

✓!

1 Tim

✓!

2 Tim

✓!

Tít

✓!

Flm

Hebr

✓!

Jak

✓!

✓!

1 Pt

✓!

2 Pt

✓!

1 Jn

✓!

2 Jn

✓!

3 Jn

✓!

Júd

✓!

ZjvJn

✓!

1 Sin

✓!

2 Sin

✓!

3 Sin

✓!

4 Sin

✓!

1 Doh

✓!

2 Doh

✓!

EtiopKlem

✓!

EtiopDid

✓!

Morm

D&C

Pearl

Pozn.: = Kánonické spisy s plnou autoritou

✓! = Kánonické spisy, avšak s podriadenou autoritou

✖ = Nekánonické spisy

 

Očité svedectvo, ktoré nám približuje učenie Ježiša Krista, však tiež potvrdzuje, že aj Ježiš Kristus ako Žid rešpektoval autoritu kníh používaných Židmi v jeho dobe a aj sám ich používal ako „norma normans“, t. j. normu, podľa ktorej sa posudzujú ostatné normy, ale sama nie je posudzovaná.

Knihy Starého Písma je tak možné považovať za pravdivé.

 

Ježiš Kristus navyše sám povedal, že Staré Písmo nemôže byť zrušené.

Knihy Starého Písma je tak možné považovať za stále platné.

 

Existuje však viacero postojov na to, aká je autorita kníh Starého Písma. Od toho sa potom odvíja potreba ich zahrnúť do kánonu.

 

1. Starozmluvná teológia – Postoj, že všetky prikázania Starého Písma rovnako tak, ako Kristovho zákona (Nové Písmo), sú stále záväzné a to aj pre kresťanov nežidovského pôvodu.

 

Ježiš Kristus síce povedal, že Staré Písmo nemôže byť zrušené, zároveň ale dodal, že ho prišiel naplniť.

A naplnilo sa v ňom.

Nakoľko sa Staré Písmo naplnilo v Kristovi, už ním nie sme viazaní.

Prikázania Starého Písma v zmysle starozmluvnej teológie nie sú teda pre kresťanov nežidovského pôvodu už záväzné.

 

2. Dvojzmluvná teológia – Postoj, že všetky prikázania Starého Písma sú stále záväzné, avšak len pre Židov a nie pre kresťanov nežidovského pôvodu. Pre kresťanov nežidovského pôvodu je záväzný len Kristov zákon (Nové Písmo).

 

Sám Pavol bol Žid a napísal, že nie je pod Zákonom Starého Písma a ani, že my nie sme pod Zákonom Starého Písma.

Nie je preto žiaden dôvod sa domnievať, že by sa to vzťahovalo len pre kresťanov nežidovského pôvodu. Prikázania Starého Písma v zmysle dvojzmluvnej teológie nie sú teda už záväzné pre všetkých kresťanov.

 

3. Teonómia – Postoj, že Ježišovým naplnením Zákona Starého Písma prestali byť záväzné pre kresťanov len jeho obradné prikázania. Morálne a súdne prikázania rovnako tak, ako Kristovho zákona (Nové Písmo), ostávajú aj naďalej záväzné pre kresťanov.

 

Keď Pavol písal, že nie sme pod Zákonom Starého Písma, nepísal, že sa to vzťahuje len na obradné prikázania. Nie je preto žiaden dôvod sa domnievať, že by sa to vzťahovalo len na obradné prikázania. Súdne prikázania Zákona Starého Písma v zmysle teonómie nie sú teda tiež záväzné pre kresťanov.

 

4. Zmluvná teológia – Postoj, že Ježišovým naplnením Zákona Starého Písma prestali byť záväzné pre kresťanov jeho súdne a obradné prikázania. Morálne prikázania rovnako tak, ako Kristovho zákona (Nové Písmo), ostávajú aj naďalej záväzné pre kresťanov.

 

Keď Pavol písal, že nie sme pod Zákonom Starého Písma, nepísal, že sa to vzťahuje len na obradné a súdne prikázania. Nie je preto žiaden dôvod sa domnievať, že by sa to vzťahovalo len na obradné a súdne prikázania. Morálne prikázania Zákona Starého Písma v zmysle zmluvnej teológie nie sú teda tiež záväzné pre kresťanov.

 

5. Antinomianizmus – Pre účely tejto analýzy ide o spoločné označenie pre rôzne postoje, ktoré nepovažujú žiadne prikázania Starého Písma pre kresťanov záväzné, aj keď z rôznych dôvodov, ktoré však nie sú predmetom tejto analýzy. Napr. podľa markionizmu Boh Starého Písma nie je tá istá osoba ako Boh Nového Písma, a preto zakladateľ markionizmu Markión zo Sinopé (85 – 160 n. l.) odmietol celé Staré Písmo ako súčasť kánonu. Alebo podľa dispenzačnej teológie sa Staré Písmo vzťahovalo len na určité historické obdobie (dispenzácia), a preto už všetky jeho prikázania nie sú pre kresťanov záväzné. Podľa novozmluvnej teológie zas Ježišovým naplnením Zákona Starého Písma prestali byť záväzné pre kresťanov všetky jeho prikázania v prospech Kristovho zákona (Nové Písmo). Podľa antinomianistov v pravom slova zmysle nie sú dokonca žiadne prikázania, vrátane Kristovho zákona, pre kresťanov záväzné.

 

Aj keď sa môže zdať, že ak žiadne prikázania Starého Písma vrátane morálnych, nie sú pre kresťanov záväzné, tak si môžu na tomto svete dovoliť činiť prakticky čokoľvek vrátane ťažkých zločinov, nie je to tak.

Znovuzrodení nasledovatelia Krista sú od základov úplne zmenení. Už totiž nežijú podľa telesných žiadostí, ako ostatní ľudia, ale podľa toho, čo sa páči Bohu.

Kto tvrdí, že v neho verí, ale nekoná jeho vôľu, je klamár.

Lebo dobrý strom rodí dobré ovocie a ovocím ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a sebaovládanie.

Hodnoty znovuzrodeného nasledovateľa Krista sú úplne odlišné od hodnôt telesne zmýšľajúcich ľudí. Jeho vlastné ego ustupuje Božím požiadavkám.

Slovami nemeckého reformátora Martina Luthera (1483 – 1546 n. l.): „Nemožno oddeľovať skutky od viery, tak ako nemožno oddeliť žiar a svetlo od ohňa.“ Pretože „viera sa síce nepýta, či robiť dobré skutky, ale ich neustále robí. Kto však nekoná také skutky, je človekom bez viery, tápe okolo seba, len hľadá vieru; ani len nevie, čo je viera a dobré skutky; i keď o nich mnoho hovorí.“ Skutky sú vo svojej podstate vyznaním skutočnej viery v Krista.

Viera bez skutkov je totiž mŕtva.

A práve vďaka Starému Písmu vieme, čo sa Bohu páči a čo sa nepáči.

Knihy Starého Písma je tak možné považovať pre nás za stále užitočné.

 

Knihy Starého Písma sú navyše pre nás aj užitočné na vyučovanie, na karhanie, na nápravu a na výchovu k tomu, čo je správne, aby sme boli hodní nebeského kráľovstva.

Preto boli knihy Starého Písma aj často používané pisateľmi Nového Písma.

 

Nakoľko sú knihy Starého Písma pravdivé, platné a pre nás stále užitočné, nie je preto dôvod ich nezahrnúť do kánonu Svätého Písma. Avšak keďže nie sú pre nás záväzné a učenie Ježiša Krista je im nadradené, nie je ich možné považovať za rovnocenné so spismi Nového Písma.

Preto podobne, ako v prípade učenia apoštolov, sme síce vybudovaní na základe, ktorým sú apoštoli a proroci, avšak základným kameňom je len sám Ježiš Kristus.

Knihy Starého Písma by tak mali predstavovať len deuterokánon v jeho pravom zmysle slova – druhoradé spisy.

 

Podobne ako v prípade Nového Písma, nie je možné faktograficky rekonštruovať udalosti Starého Písma. Podľa najnovších vedeckých zistené sa knihy Starého Písma a ich jednotlivé príbehy predávali stáročia ústnou tradíciou, než boli spísané a zhromaždené a aj potom sa tieto texty ďalej obohacovali a upravovali pisármi, než nadobudli dnešnú podobu. Dosvedčujú to napríklad zvitky od Mŕtveho mora. Nemožno preto brať všetko napísané v knihách Starého Písma doslovne ako neomylné. Nijako to však nenarušuje teologickú podstatu, ktorú každá kniha Starého Písma má. Podstatné je totiž ich posolstvo, nie ako presne sa jednotlivé udalosti stali.

 

Určenie, ktoré knihy majú byť súčasťou kánonu Starého Písma, je predmetom nadväzujúcej analýzy.